taktiež ma udivilo zistenie že na osobu zaplatíme osemsto korún na jedlo. ja nedokážem za jednu noc zjesť ani porciu za dvesto korún nieto ešte za osemsto. áno viem, pridáva sa tam aj jeden kúsok torty ale naozaj je to príliš veľa. po skonštatovaní tohto divného nápadu na obede spolužiačka zahlásila, citujem : "ja si sadnem na zadok, nebudem nikam chodiť, budem len jesť, až dokiaľ nezjem porciu za osemsto korún, dovtedy odtiaľ neodídem, pokiaľ to nezjem!!!" pričom sa jej vážny výraz tváre vôbec nemenil. vybuchla som do smiechu a predstavila si, ako ju odtiaľ bude odvážať sanitka, alebo ako jej dakto bude držať hlavu nad záchodovou misou, ale budiš. keď už zábava, tak poriadna. nato ďalšia zahlásila, že veď tam budú záchody, tak načo sa strachovať? pri tejto myšlienke som si predstavila dajakú latrínu , pretože o tých záchodoch hovorila takým tónom, akoby to bol zázrak prírody. keď sme sa však začali rozprávať o tom, kto ich po nás bude chcieť čistiť navrhla, aby sme upratovačke dali jedno euro..neviem síce či by to stačilo ale...tak skúsiť sa dá všetko. následne sme prešli od diskusie o jedle, k diskusii o alkohole a o tom, ako to tam asi dopadne a akých ľudí uvidíme ožratých. následne som sa rozhodla po hrozivých opisoch nevidieť nikoho pod parou pretože neviem ako by sa s tým obrazom vyrovnalo moje podvedomie.
tak či onak. prišla som domov a čakala kedy s mamou pôjdeme kúpiť šaty. áno ja viem že je už dosť neskoro, alečo? no predtým sa mi nechcelo. tak sme sa vybrali do mesta. skúšala som šaty za desať litrov, mama isteže spomenula otca a bolo rozhodnuté. neberieme ich. sú pridrahé, on ma stiahne z kože, ak by sme ich kúpili. a tak som sa uspkojila s cenovo dostupnejšími a ceľkom vhodnými šatami s trošku veľkým výstrihom, nu což, hlavne aby som sa páčila filipovi. isteže nákupy sprevádzali silné emončné výpady mojej mamy, ktorá ma presviedčala ísť ešte do xy obchodov, čo by som už asi po psychickej stránke nezvládala. a tak po šťavnatej hádke nastalo tiché uzmierenie. kúpili sme a šli sme preč. isteže som sa nevyjadrila o tom čo by som veeľmi potrebovala vyriešiť čím skôr. totiž. akosi som mame nestihla povedať, že som pozvaná na stužkovú mojej výbornej kamarátky. a nepovedala som jej ani to, že tam mám ísť až po polnoci a budem tam, vlastne do rána. a že ma odvezie aj privezie filip. aj ďalšiu kamarátku...samozrejme isté pikantérie si nechám pre seba nebudem mamu zaťažovať podobnými vecami...však som predsa dobrý, láskavý človek...nuž...tak hádam dnes sa vyjadrím a nebudem počuť búchanie do stola a krik: "ako sa opovažuješ? veď je to neskoro! nie že budeš spať u filipa!!! slight_smile:
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár