zavrel som oči a
bola si tam.
Na ruke, gumička z tvojich vlasov,
vo vrecku sponka,
v tichu zvuk tvojho hlasu,
v zime tvoj výraz,
tesne po bozku...
Keď som si hľadel na ruky,
predstavoval som si,
koľko molekúl z teba
vo mne koluje...
Koľko som prijal,
keď som sa nadýchol
blízko tvojich pier?
Bol som plný úlomkov spoločných chvíľ,
plný vnemov teba,
ktoré som nasával,
ako suchá špongia,
na prameni lásky...
Teraz mi nepatríš,
a nepatrím nikomu...
Neviem koľko zostalo...
Obrazy zostali,
pocity tiež...
a teplo nahradila zima.
Šťastie sa zmenilo na bolesť...
Víno na ocot.
Med žerú mravce.
Schovávam si obal od sendviča,
ktorý sme spolu jedli ako posledný...
Ako zasranú relikviu...
Tvoja vôňa vypáchla z plachiet.
Aj keď ležím nosom na nich.
A všetky farby, čo som videl...
sú len nekonečnými odtieňmi modrej...
svet sa točí
a tuším...
prichádzam o rozum.
Načo mi však je?
Chcem sa rozpadnúť na milión malých črepín...
a nechať sa uniesť prievanom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár