Som síce opitý, ale skúsim zhrnúť udalosti a napísať tento blog aspoň trochu obsažne. Obvykle sa mi veľa nedeje, ale dnes som predsa len niekam vypadol a nasledujúce dni budú tiež dobrodružné. Začínam cítiť, že mi nejako dochádza rozumné uvažovanie. Čo sa týka míňania peňazí aspoň. míňanie peňazí je pre mňa v posledných týždňoch oou. Ale o tom potom.
Zobudil som sa po troch hodinách spánku od 08:30 po 11:30 a šiel na "radiologie" oddelenie. Vôjdem dnu. Ono môj príchod do hocjakej miestnosti je stále očividný. A to nejako nepreháňam, ani to nemyslím v dobrom. Dá sa to prestaviť ako niečo ako Kramer v seriály Seinfeld. Presne jak Kramer stále vtrhne dnu do Seinfeldovej obývačky. Akurát ja pôsobím viac v strese a zmätočne. Tak som tam dnes vpadol, ale najprv som to musel nájsť.
Jasné, že som mal dosť času aj keď som ráno videl, že už sotva stíham, tak namiesto toho, aby som si pozrel kde tá rádiológia je tak som si začal prezerať magic karty na internete a rozmýšľať či si nejaké kúpim(neskôr som si ich samozrejme kúpil. Na svoju obhajobu poviem len, že sú krásne). Keď mi doplo, že už fakt meškám tak som si na A6 kartičku rozkreslil mapku čísnkym perom, zaznačil dôležité orientačné body. Mapka bola v niektorých miestach skreslená zakrivením zeme a nepresnosťami kartografických zobrazovacích metód. Vyrazil som behom k metru. Za 28 rokov čo som na tejto zemi mi je jasné, že nikde nemôžem prísť bez toho aby som behal, aby som meškal. V metre mi lístok kontroloval ujo oblečený v žltej reflexnej veste. Neviem či to bol revízor, ale ak si človek dá tu námahu obliecť sa do žltej reflexnej vesty, tak si to právo kontrolovať ľudí v metre zaslúži bez ohľadu na to či mu ho zákon prisudzuje. Môj názor by asi nezdieľal jeden cestujúci, ktorí sa po celom metre rozkrikoval tak rozrušený, že som nerozumel jediné slovo čo hovoril. Ani jediné, ale bolo mi jasné, že každé jedno z nich myslí smrteľne vážne. Lenže dnes som si nehovoril "hahaha blázon", skôr som sa zamýšľal či aj ja tak môžem raz skončiť. Lebo som si uvedomil, že tí ľudia sú my, hlavne ja som riziková skupina a keď on mal 28 asi tiež nechodil po metre a nevykrikoval. To sa stalo až neskôr.
Hľadám rádioordináciu(každé ránio, počúvam rádio). Moja mapa po chvíľke zlyháva, nezhoduje sa s realitou. A v danej štvrti si nezvykli vyvesiť mená ulíc na bloky, prípadne iné viditeľné miesto. Aké zlé. A tak sa pohybujem v komplexe rôznych blokov a chodníkov, z ktorých ani jediný nie je označený menom, len číslom. Naokolo je priveľa moslimov, aby som zháňal niekoho dôveryhodného. A tak sa pýtam mojej moslimskej sestry, či nevie, kde je Eisenstadzplatz. Vie a ukazuje rovno voľakam do piče. A tak sa jej poďakujem a idem ďalej, do tej piče. Keď dorážam na to čo si myslím, že je Eisenstadtplatz 13, pýtam sa chlapca čo ide okolo na kolobežke čo to je za ulicu, že hľadám Eisenstadzplatz. A on, že toto je Eisenstadtplatz. A tak vchádzam dnu. O 10 minút neskôr, od voch tiet zisťujem, že toto je ťaví kokot a nie eisendstadplatz. Okamžite si predstavuejm chlapca na kolobežke ako mu bez milosti zajebávam z celej sily päsťou do tváre. A keby som ho bol schopný násjť a bol si istý, že ma za to nestihnú následky, presne to by som aj urobil. Ukázal si mi tvoj Eisenplatz, ja ti ukážem môj Eisenfaust! Ženy v stredných rokoch ma navigujú inam, upratovačka ktorú stretávam mi konečne ukazuje správny smer.Ja som si vedomý, že je to moja chyba, že som si mal nakresliť lepšiu mapku, som kráľ hlupákov, ale sorry, neoznačiť ulice tabuľami, to je nápad hodný cisára hlupákov.
Tentoraz idem správnym smerom. Stretávam matku s dcérkou. Pýtam sa na cestu a všímam si, že dcérka vyzerá podozrivo. Má pokrievku hlavy, už si nepamätám čo za pokrievku to presne bolo, ale zdá sa, že je pod ňou holohlavá a na spodnom krku má akoby divnú kožu, nejaký ekzém. Prosto celkovo vyzerá nejako opotrebovane na niekoho kto má 10 rokov. Hovoria mi, že nevedia kde je moja adresa a nechcem sa ich rovno pýtať, že "šak vidím, že mladá má rakovinu tak asi ide z rádiológie, tak mi povedze kde to je". A aj keď je dojebaná, to sú dnes prví ľudia čo vyzerajú sympaticky. Možno som zaujatý, len preto, že verím, že komu život ukáže svoju pravú tvár, ten neôže byť úplne jebnutý. Vyzerajú aj s mamou tak nejako...zlato. Tak milo, na poobenej prechádzke po parku. Rozmýšal, že by som sa jej ani nemal pýtať na cestu, čo ako dnes umrie a na phrebe povedia "jej posledné slová boli, tu doprava a potom rovno asi 100 metrov, potom doprava". (A ak nemala rakovinu, tak sorry, ale nechaj si narásť vlasy). Mal som chuť nejako jej pomôcť. Zavolať ju k sebe domov. Ale potom čo? Ja nemám liečbu. Mohol som jej ponúknuť svoju šošovicovú polievku s cesnakom ,ale pravdepoobne by povedala "akože zažila som už 6 chemoterapií, ale takú sračku do mňa ešte nikto nenapchal") Idem teda ďalej a v mysli počítam pomer mosliomv proti pôvodnému obyvateľstvu v tejto štvrti a vychádza mi to tak 1:10. Neviem aký dôsledok vyvodiť z tohto pomeru...našiel som to, prichádzam na miesto určenia, do rádiologickej ambulancie.
Dnu samé pekné ženy, zamestnankyne. Mladé, možno 25, asi ani toľko. Jedna odo mňa pýta europreukaz poistenca a "Ausweisung"(alebo niečo na ten štýl). A ja rozmýšľam čo to je, tak jej dávam občiansky preukaz . A ona, že nie Ausweis, ale Anweisung. "Anweisung Jude!!!". Pochopím, že chce kartičku čo mi dal ortopéd. Vchádzam do čakárne a potom do prezliekárne, dávam si dole nohavice a obraz môjho dokonalého tela zaplní celú miestnosť. Dochtorka čo bude robiť rontgen ma vyvoláva. Je mladá, tiež nemôže mať viac ako 28. Možno ani nie je dochtorka, možno po nociach nosí kartičky s číslom boxerského kola v ringu a cez deň dáva rontgeny. Ešte až zamestnankyňa, ktorú si všímam chvíľu predtým v čakárni vyzerá dobre. Tu všetci vyzerajú dobre. Táto, ktorá ma obsluhuje má tetovanie na zápästí. Chvíľu so mnou robí rontgenovú jogu, dáva mi pokyny ako sa mám otočiť, ako mám prevrátiť nohy, podáva mi ochranu na vajcia aby som z toho žiarenia neosterilnel, a potom ma posiela naspäť do kabínky. Neocháza mi či mám ísť naspäť do čakárne,aleb ona ňu čakať v kabínke(o áno bejby, čakám tu len na teba). A tak ako mám vo zvyku rozmýšľam. V kabínke sú troje dvere a ja OKMAŽITE ako do nej vôjdem z rontgenovacej miestnosti zabudnem cez ktoré som vošiel pôvodne a cez ktoré som vošiel teraz. Pokúšam sa otvoriť 2 z 3 dverí, o ktorých verím, že vedú do čakárne. Sadám si. Čakám 15 sekúnd. Vstávam. Skúšam tretie dvere, čakám, že za nimi nájdem miestnosť plnú dochtorov, ktorí sú práve uprostred prednášky a ja ich vyruším. Hodia po mne fonendoskop. Ale to sa nestáva. Toto sú tie správne dvere do čakárne. Čakám 3 minúty a potom mi sexi zamestnankyňa donesie výsledky vyšetrenia. Na ulici otváram obálku a držím ju proti svetlu. Čítam si posudok. Žiadny nález. Nie som prekvapený. Nebol by soom prekvapený absolútne žiadnym nálezom, od pokročilej rakoviny kostí, cez osteoporózu, cez artrózu až po negatívny nález. Vlastne ani neviem, čo sa cez rtg zistiť dá a čo sa nedá. Viem len, že rtg ma fascinuje. Tie snímy sú tak krásne. Ľudský rozum si znovu raz všimol niečo čo malo ostať skryté a bol to žiarenie. A použil ho pre prospech ľudstva. Bravó mozog.
Rontgeny vyzerajú a sú popísané dobre. V podstate podľa žiarenia som úplne v poriadku, akurát, že to nie je celkom tak pravda. Ale teraz jebať na to. Zajtra musím ísť na pohovory, ktoré som si dohodol, aby som mal čo ukázať na úrade práce.
Po ceste domov z rotngenu ma chytila zasa mánia v nakupovaní a kúpil som si knihu anatómie a potom Das Lied von Eis und Feuer a k tomu magic karty, ďalšiu sadu. A teraz rozmýšľam o ďalekohľade. Prekrásny ďalekohľad. Jeden z najväčších čo si človek môže zobrať do ruky(kurvy práve šalejú). Dnes v alkoholovom opojení som rozmýšľal či si ho mám kúpiť teraz keď s nezamestnaný. Musí byť perfektný. Došlo mi víno. Nechcem fajčiť, ale ešte aspoň pivo si pôjdem kúpiť. Odkedy som v Rakúsku, v tej Republike, cítim silný deficit endorfínov a dopamínu, keby som si mohol zapáliť tak si zapálim OKAMŽITE. Ale fajčenie za to nestojí, aj keď je ÚŽASNÉ. Ale zabíja jak kladivo na prasačej farme. Každý kto sa mu vyhnúť môže by sa mu vyhnúť mal.V konečnom dôsledku aj tak spokytuje len služby, ktoré poskytuje náš vlastný mozog,, ale účtuje si za to cenu, ktorú dokáže poskytnúť len závislý človek. A to rakovinu pľúc, emfyzém, infarkt(a ver tomu, že nikotín je neľútostný škrtič žíl, netrvá to ani pár rokov, nikotín je škrtič. vyjebaná vretenica).
Boh žehnaj republike, boh žehnaj všetkým čo čítajú tento blog, boh žehnaj všetkým čo majú rakovinu a vidia život z blízka. Ale hlavne, boh žehnaj Republike!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár