Je to stihomam: Ak si myslí, že ho sledujú. Čiže choroba. Je blázon! Určite nie je, ako oni.
Bastien už hodinu sedel pri šálke kávy. Dávno sa z nej prestalo dymiť. Nedotkol sa jej, ako ani ničoho. Nemohol sa pohnúť.
Sledoval tú šťastnú rodinku vpravo. Matka, otec a dvaja malí terieri. Robili bordel, vrieskali, obťažovali zákazníkov. Deťom sa modernisticky nič nezakazuje. Bastien by inokedy penil. A odišiel. Teraz bol presvedčený, že ho sledujú. Tých pankhartov nasadili, aby niečo urobil. Napríklad vyfliaskal ich. Následne konflikt, budú ho skúmať, ako si počína. Je zavretý v ZOO, všade sú čidlá a pripravené pasce. Je zvieraťom – zaostalá forma hominida – a oni sú bytosti vysoko nad ním. Čítajú mu myšlienky. Ako sa má presvedčiť, či je to pravda?
Nikto z nich sa neprizná. Možno ani nie sú živí, môžu to byť roboti. Takí biologickí – z mäsa a kostí. Každý je nastavený na určitú úlohu. Správa sa predvídateľne. Keby tým deckám vynadal, určite pán barón vstane zo stoličky a pôjde ich obhajovať. Vlastne mu pohrozí políciou, väzením, vraždou a podobne. On očakáva toleranciu: „Deti, prestaňte vrieskať, nie ste tu sami!“ Zdá sa mu to normálne. Ale takto oni nereagujú. Neustále provokujú, aby ho vytočili. Aby niečo urobil a konečne sa pohol.
Bastien sedí nad kávou a čašníčka ho sleduje. Niečo šepká hlavnému, vidí ju periférne. Je zvodná, a vie o tom. Jemu dáva jasne najavo, že pre neho tie vnady, nie sú určené. Opäť: pre všetkých sa ide roztrhať, len jeho stále obchádza. Akoby tam sedelo hovno. Nenávidí ľudí, ktorí ho nenávidia! „Buďte slušná, slečna!“ chce jej povedať. Keby to urobil, príde hlavný a vyhodí ho.
Preto sa radšej ani nepohne. Slnko mu pečie do hlavy, za tú hodinku si ho našlo. Na stôl priletel vrabec. Skúma, čo si môže dovoliť, vidí, že Bastien je mŕtvy. Poskočí až ku šálke a pustí sa do zabaleného keksíku. Zľakol sa jeho šuchotu, ale zase sa vrátil a ťahá keks po stole. Nejde to, je ťažký. Bastien by mu ho rozbalil, keby sa mohol pohnúť. Má pocit, že jedine ten vrabec je normálny. Ľudia sú isto figuríny.
Skúšal už mnohokrát takú fintu: Ak mu čítajú myšlienky, musí sa rozhodovať náhle, aby nestihli postaviť kulisy. Napríklad tesne pred tým, ako zabočí za roh, sa náhle otočiť! Raz sa mu zdalo, že zazrel tmu. Všade za ním bola total tma a celkom iný svet, ako z iného vesmíru. Potom si už dali pozor, viac sa mu nepodarilo takto ich nachytať. Teraz vie, že má pravdu. Skúmajú ho. Zámerne mu predhadzujú konflikty, kontaktujú ho s vybranými debilmi, aby ho prinútili k reakcii. Čo iné, než debili sú to, veď mysliaca bytosť by nemohla postávať vo vchode, zavadzať s košom pri nákupe, zaberať celý chodník, zaparkovať za niekým, aby nemohol vyjsť, a to vždy, keď ide on – Bastien. Zjavne to vyzerá, že mu ich neustále hádžu pod nohy. Sú to nemysliaci roboti. Človek rozumný vie, že na svete sú aj iní a tiež majú nárok na pár metrov štvorcových. Má dôkaz: Oni sa navzájom nezrážajú, on s nimi neustále! Koľkokrát si prerážal cestu ich telami, či vlastne telesami. Vždy ho majú za debila. Prečo jeho? Priechod má byť voľný, od toho je priechod. On nikdy nezavadzia. Nikdy! Má na pamäti ďalších sedem miliárd ľudí, ktorí obývajú túto planétu a sú potenciálnymi účastníkmi použitia priechodu. Im to zjavne ani nenapadne, jemu neustále.
Možno aj preto, že Bastien chodí neustále sám. Keby bola do neho zavesená nejaká kočka, napríklad tá čašníčka, zabudol by na celý svet a rozložil sa s ňou hoci i vo vchode do výťahu. Nie... nie, určite nie, veď to sa mu stalo: S jednou kačou sa tak vláčil po obchodoch, kupovali pre ňu sexy-prádielko, ona slintajúca, a on ju neustále odťahoval z cesty, aby neprekážala iným – ako malé decko ju musel navigovať... až ju to naštvalo, áno, a bolo po nohavičkách! Aj tak bola otrasná.
Isto mu ju predhodili, ako bude reagovať za „normálnych“ okolností – keď bude ako oni, čiže vo vzťahu. Mali mu dať peknú babu, nie to odfarbené nemehlo. Lenže to by sa zamiloval a týmto smerom ich výskum nevedie. Jeho musia neustále atakovať nepríjemnými zážitkami, konfliktami, násilím a surovosťou – surovosťou ignorancie. Aby z neho vydolovali vzorce správania.
Ktovie, kedy to skončí? Dokedy ho budú takto mučiť? Často myslí na ten tmavý svet – na ten skutočný, ktorý raz zazrel. Prijmú ho tam niekedy? Alebo... tak veľmi ním pohŕdajú, že mu ho nikdy neukážu? Veď je len pokusným zvieraťom. Nakoniec ho hodia ako potravu nejakým mäsožrútom...
„Budete platiť?“
Čašníčka je pred ním a prešľapuje, akoby sa jej chcelo cikať. Musela sa veľmi premáhať, aby to urobila.
„Prečo by som platil?“
Zhúpla sa, akoby si už ucvrkla a vyvrátila oči stĺpkom.
„Budete si želať ešte niečo?“
„Načo, veď mám kávu.“
Nenávidela ho, tak strašne ho nenávidela! Len za to, že nerobí to, čo iní.
„Ako chcete.“
S iným by použila vetu: „Tuším vám tá káva nechutí.“ A úsmevy od ucha k uchu.
Nenávidí jej krásne telo. Že tak pekná bytosť musí byť na tej druhej strane. Konečne sa pohol. Zobral účet a šiel zaplatiť k pultu.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár