Po stoloch muchy cuckali rozliate pivo. V kofole sa topila osa a čiperné kolegyne sa túžili topiť s ňou. Človek akosi nevládal vraždiť tú háveď. Len pil a umieral. Horúco! Zo steny reve markíza a spoza pultu ceckatá Olina: „Juro, ešte desať centov!“ Bolo po fajronte a murári prišli spláchnuť sadrokartón v hrdle, keď sa to stalo.
Odletela stolička a uprostred šenku sa týčila mohutná silueta krpatého Cyrila.
„A ty mor ho! Hoj, mor ho!“ vyriekol.
Všetci stíchli. Aj markíza. Muchy bzučali ďalej.
Cyril sa díval pod seba ako sliepka, čo práve zniesla vajce. Nabral dych a znovu:
„A ty mor ho! Hoj, mor ho!“
Kamaráti s obavou civeli na neho.
„Čo je Cyro? Drbe ti?“
On stále len to vajce. Zakýval sa a spýtal sa:
„Ako je to ďalej?“
Nikto nevedel. Spýtavé pohľady sa pýtali iných spýtavých pohľadov. Ale niekto predsa! Však Olina, ona má maturitu.
„Hoj, mor ho, detvo môjho rodu...!“
„Kto kradmou rukou,“ skočil jej Cyril do úsmevu, „siahne na tvoju slobodu. A čo i tam dušu dáš!“ /Cyro v extáze./ „V tom boji divokom, mor ty len, kurva...“
Cyrove päste sa dívali okolo, koho zmoriť. Už dávno nedali nikomu po papuli.
„A voľ nebyť,“ dodal pateticky, sotva počuteľne, „Ako byť otrokom...“
Muchy bzučali ďalej. Aj osy. Markíza nie, Parišková kývala do réžie, že čo má robiť. Cyro sa rozplakal.
„Boha, Slováci, ale ste dopadli!“
A dopadol.
Olina mu priniesla výživné.
„Na môj účet,“ povedala.
Tak skončila Cyrilova revolúcia.
„Čo je mu?“ spýtal sa Ervín. Každý vedel, že Cyrilova stará...
„Ale nie, však už je rozvedený.“
„No a čo ho teda serie?“
„No však skončil.“
„Kde? U tých vodárov?“
„Áno, však má cez päťdesiat.“
„Jáááj..?“
A nechali Cyra na pokoji, nech zomrie.
Do šenku, inak do toho istého, kam chodil Novomeský, sa vtrúsil Samo Chalúpka. V tom uhorskom mundúre a s tou elegantnou paličkou.
„Tak čo, chlapi!“ zvolal od dverí. „Nad Tatrou sa blýska?“
Slováci sa zahniezdili na stoličkách. Vrzi, vrzi, vrz, schovaj tento prst!
„Čo je? Čo ste takí posmutnelí?“
Juro sa díval do piva.
„Oťaželi nám rite.“
„Čo? Vám? Junáci zdatní, však berte valašky a tnite, otcovia vás vyzývajú, aj matere! Zmordujte každého, kto vám siahne...“
„Sklapni, ty somár! Za valašku je päť rokov natvrdo. Čo si z višne, či odkiaľ?“
Chalúpka sa bojazlivo prežmurkal až k Oline. Slová mal silné, telo polosilné a činy... nuž čo, aj za časov meruôsmych sa bojovalo, ako bojovalo.
„Odkiaľ si? Z Bratislavy?“
„Nie, prečo?“ rozihral sa Chalúpka.
„No tu každý blbec bol vždy z Bratislavy.“
„Nie, ja idem rovno z Dobrej Vody. Stretli sme sa tam všetci: Štúr, Hurban, Hodža...“
„A čo? Idete zakladať politickú stranu?“
„Nie,“ riekol Chalúpka. „Len takú platformu.“
„Bavoráky už máte?“
„Čo prosím?“
„Kone! A pozlátený koč,“ upresnila Olina.
„Kdeže, my chodíme pešo.“
Marian sa prebral z opice.
„Pešo?“ neveril. „Aj na záchod?“
Olina ale videla, že pán je vážený hosť. Utrela pred ním stôl, aj ho odsunula prsiami.
„Dáte si niečo? Mám tam ešte držkovú a kurací perkelt, pán...?“
„Chalúpka, meno moje.“
„Á, ako ten oný, ten... no však mor ho.“
„Poznáte to?“ potešil sa Chalúpka. „To som ja napísal.“
A zas ten Marian: „A koľko si mal v sebe?“
Chalúpka bojazlivo očami, aj po Oline, aj len tak.
„Nuž čosi bolo, ja nenamietam.“
„Tak to preto,“ povedal Marian.
„Čo preto? Ako to myslíte?“
Marian unavene blúdil očami po dnách pohárov.
„Preto máme takých dobrých básnikov a nahovno ľud,“ povedal. A zomrel.
Olina rýchlo pozbierala poháre, aby spočítala, koľko toho vypil, lebo veru tak múdru reč od Mariana ešte nepočula. A spomenula si, ako jej raz bozkával ruky. Tiež v náhlom osvietení ducha.
Markíza, keď videla, že všetci sú mŕtvi, začala to do nich hustiť ďalej. V poloopici toho človek do gebule najviac vstrebe. Investori, priemyselné parky, hrubý domáci produkt, rast, a rast a rast a rast... Chalúpka čumel ako puk. Myslel si, že je v Las Vegas.
„Ó, tak vidím, že naše obete neboli márne,“ povedal, keď dostal držkovú. „Slovensko dosiaľ tvrdo spalo, ale teraz...“ rozhliadol sa po šenku. Všetci zalomení, len muchám je veselo. Lížu špinu a serú po stole.
„Ja to nechápem!“ riekol bezradne. „Sme, či nie sme živý národ?“
Marian sa ešte z posledných síl prebral. Zobral čísi prázdny pohár.
„Piť, či nepiť? Hľa, to je otázka!“
A posadil si ho na krk miesto hlavy.
Chalúpka pochopil. Možno sme národ shakespearov, ale nie jánošíkov. Veď aj v tých rokoch meruôsmych, ej však bolo všelijako! Morho, morho, veď hej, morili sme sa veru... medzi sebou. Tak to bolo. Tak to je.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
4
@antifunebracka
Ďakujem za uznanie. Rád by som svoje humorné texty vydal knižne, ale som na indexe nežiadúcich.
Ďakujem za uznanie. Rád by som svoje humorné texty vydal knižne, ale som na indexe nežiadúcich.
Napíš svoj komentár
inac Chalupka bol s kratkym "u", ak teda je to skutocne ten autor