Znova nádych. Výrazný zápach moču na chvíľu odpútal pozornosť, presunul triašku z hlavy na žalúdok. V preplnenom rýchliku sa ťažko vyberá a schodíky vedľa wécka aspoň poskytovali samotu. Bez obáv, že sa niekto díva, že náhodný smiech bude mať niečo spoločné s ním a nejakou vadou, ktorú na sebe prehliadol, prípadne zachytených útržkov rozhovorov rozvedených do absurdných príbehov o ňom a jeho nedostatkoch. Nekonečná paranoja väčšinou potláčaná úspešne do úzadia občas vedela spôsobiť nevysvetliteľný strach.
Pozostatok dôb minulých. Tých ktoré sa vracali v snoch a myšlienkach. Bál sa ich, no stále sa k nim vracal. Nenávidel ich, no zároveň ich miloval lebo to boli ony čo ho spájali s tým najkrajším. Nemohol sa ich vzdať, nedokázal ich vymazať. A tak veľmi, ako na ne nechcel myslieť , myslel. Túžil aby sa vrátili a stali skutočnosťou, no ten fakt, že to už nikdy nebude možné z nich robil bremeno. A on ho už nevládal niesť.
Ďalší otras a návrat do reality. Vlak začal spomaľovať. Postavil sa a cez okno dverí hľadal názov stanice. Upútalo ho však množstvo ľudí na peróne, čakajúcich na jeho vlak. To vôbec nebolo dobré. Už tak preplnený, prepotený vagón naberie ďalších a niekto sa nakoniec postaví aj do jeho uličky. Smrad-nesmrad.
Len čo sa otvorili dvere ľudia sa začali hrnúť dnu. Nikdy nevedel pochopiť kam sa to drbú, keď vidia, že celú uličku lemujú postávajúci. To si myslia, že stoja lebo sa im nechce sedieť? Našťastie sa všetci kamsi stratili a keď to už vyzeralo, že pri ňom nik neskončí vo dverách sa objavil veľký kufor a za ním útle telo s blonďatou hlavou. Bola svojsky pekná. Jemné črty tváre a orieškové oči upútali okamžite. Nechcel zízať príliš, no pohľady sa stretli a usmiala sa. Až potom sa sklonila ku kufru a vytiahla mobil.
On sa opäť natočil do okna dverí a úporne premýšľal. Nemal by problém osloviť ju, dokonca ani niekoľko hodín stráviť kecaním o hocičom. Lenže nemohol, vlastne nechcel, či vlastne ani vôbec nevedel prečo sa to nedá. Neexistovala objektívna príčina, bola len stena ktorú vybudoval z prešľapov minulosti, ku ktorej nepostavil bránu. Dávno uvažoval o jej zbúraní, začatí stavania niečoho užitočnejšieho a napĺňajúcejšieho, no nastal už ten správny čas? Zmieril sa zo všetkým čo tvorilo tú stenu?
Vlak znovu brzdil. Chystal sa vystúpiť a vedel čo bude ľutovať. Ľutoval to vždy, keď mal možnosť a nevyužil ju. Prepásol ich už zbytočným vyčkávaním veľa. Táto, s rovnakým mobilom, hrajúca rovnakú blbosť, čo hrával pri nudných chvíľach on, ho ale bude mrzieť viac. Nie pre to, že sa mu páčila- takých už bolo veľa, nie pre to, že mohol mať novú známosť, priateľstvo možno dokonca vzťah- aj takých už bolo veľa. Viac to bude mrzieť pre to, lebo si práve v tej chvíli uvedomil, akú prekážku si postavil a aké ťažké ju bude (ne)zdolať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
silanova
2. 9.sept. 2012 20:06
ach..toto by som mohla okopírovať celé..tak dokonale to poznám...len ja mám na to bus..
Napíš svoj komentár