Ako sa stať psychopatom...

Sledoval kvapku vody. Tupý, nesústredený pohľad upieral na čiaru, ktorá ostávala po kvapke a čakal kedy tadiaľ potečie dalšia. Nevnímal čo sa deje za tým. Až keď autobus spomalil, zaregistroval ľudí na zastávke oproti. Akosi mu tam chýbali farby: „Čo sa dohodli, že dnes sa zladia s počasím?“ Otočil radšej pohľad na ľudí, ktorí nastupovali a sledoval známe i menej známe tváre. V mysli sa mu premietalo aký asi mali deň. Rozliezali sa po buse, kde tu kývli na pozdrav dalšiemu známemu a hľadli voľné miesta, aby nemuseli stáť. Zo slušnosti zdvihol tašku, položil si ju na kolená a čakal na prvého čo sa spýta, či má volné. Toto nemla rád a teraz už vôbec nestál o spoločnosť i keď to mal byť len spolusediaci na pár minút. „ Je tu voľné?“, a aj keď cez slúchadlá nepočul prečítal tú otázku z pier. Veď čo iné by sa mohla pýtať? Len kývol a zase sa zahľadel do okna. „To bol deň. Už byť doma v izbe, zvaliť sa na posteľ a len tak čumieť do stropu“. Táto myšlienka sa mu celkom pozdávala. Ani si nevšimol ako jeho spolusediaci vystúpil.
Cesta zo zastávky nebola dlhá. Normálne bol doma za pár minút, ale teraz sa mu ešte nechcelo. Radšej si dal okľuku a s hudbou konečne pustenou na maximum kráčal po mokrej ulici. Aspoň prestalo pršať. Dáždnik vopchal do tašky, ruky do vrecák bundy a pohľad zamieril do zeme. Mokrá ulica sa leskla v slabom poobednom slnku, ktoré sa snažilo predrať spomedzi šedých mrakov, ale dnes na to nebolo dosť silné. Akoby počasie súcitilo s jeho pocitmi, ale práve teraz o súcit nestál. Len kráčal s vypnutou hlavou neschopnou uvažovania. Nebolo kam ísť a tak sa za chvíľku ocitol pred domom. „Heeeej ,“ nahlas vyčítal psovi, „to ma ani nepozdravíš keď prídem?!“ Ten len zdvihol hlavu a znudeným pohľadom sledoval prichadzajúceho. „Crrrn,“ zvuk zvončeka ho trochu vtiahol do reality. Psovi vyčítal, že ho nezdraví, ale uvedomil si že je taký istý. Za pár sekúnd mu otvorí mama a on ledva odpovie na jej pozdrav. Vlasne zdraviť sa s rodičmi a súrodencami mu vždy prišlo trápne a ponižujúce. Ani nevedel prečo. V duchu sa tomu zasmial. Také bežné veci a on sa hanbil svojich najbližších. Kamarátom sa vedel ospavedlniť, ale povedať mame prepáč... To bolo nad jeho sily. „Brý deň,“ spustil zatial čo sa vo dverách objavila mama. „Dobrý, “ trochu prekvapene odpovedala, „ideš dáko neskoro.“
„Šiel som pešo. Potreboval som sa prejsť.“
„Čo bolo v škole?“ spýtala sa mama. Typická otazká. Pýtala sa ho to každý deň a nikedy aj viackráta. Viackrát práve vtedy, keď jej nepovedal pravdu o tom čo skutočne chytil. Asi to tušila. Predsa len mama je mama. Teraz ale nedostal nič. Akurát facku z ktorej sa nevedel spamätať, ale to s mamou rozoberať nechcel.
„Nič,“ prehodil potichu.
„Po čo do tej školy chodíte? Už týždeň mi hovoríš, že nič“. Usmievala sa, keď to hovorila a on vedel, že to myslí ako jemné podpichnutie ale nemal na to náladu. Sedel pri stole a sledoval čo sa deje za oknom. Zas sa rozpršalo. Kvapky padali do mláky pred domom a na hladine robili krúžky. Jemné vlnky splývali jedna do druhej a to mu pripomenulo fyziku. Ani nie tak fyziku ako školu a...
„Niesom hladný mama,“ zakričal kráčajúc do izby, „najem sa neskôr“.
„Dnes nejdeš na tréning?“ ozvalo sa z kuchyne.
Sakra na tréning úplne zabudol. Na dnešný piatok mal iné plány. Pôvodne. Takto sa aspoň bude môcť vyšalieť a na chvíľu zabudnúť. Ale zase v tom daždi behať sa mu nechcelo.
„Uvidím,“ nahlas premýšlal, „ neviem či sami dnes chce“.
Stlačil kľučku a vošiel. Konečne vo svojej izbe. Tašku hodil pod stôl, zobliekol si mikunu a sledoval ako sa kvapka za kvapkou rozbíjajú na strešnom okne. Ten zvuk ho otupoval. „Puk, puk, puk“. Cítil sa divne. Slabý a zlomený. Sklamaný.
Schúlil sa na okraj postele a plakal... a slzy padajúce na podlahu splynuli s kvapkami dažďa bubnujúceho na okno.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu