„Nič!“, zamrmlal a rýchlo sa otočil na druhú stranu.
Nechcel, aby ho mama videla plakať. Slzy sú znak slabosti a on chce byť suverény. Aspoň pred ostatnými . Lenže preskakujúci hlas a opuchnúté oči, ktoré na sekundu zazrela, ho prezrádzali.
„Aké nič? Veď ťa vidím.“
Čušal. Nevedel čo jej má povedať. Hrozne rád by sa vyrozprával. Prinieslo by mu to úľavu, po ktorej tak túžil, ale bola to mama. Bál sa obnažiť svoje trápenie, aj keď vedel, že on by ho pochopila. Ostala by vážna a utešila by ho. Kamoši na to nestačili. Im sa to zdala blbosť a ukázať sa pred nimi ako slaboch? No určite! Nie ani mame to nepovie. Svoje problémy si nechá pre seba.
„Tak povieš mi to?“
„Veď nič sa nestalo. Čo by sa malo stať?“
„A preto si takýto?“
„Mal som zlý deň. To je všetko,“ odpovedal podráždene, „nechce sa mi o tom rozprávať.“
„Niečo v škole?“
„Nie!“
„Len som chcela, aby si sa cestou na tréning stavil u starkej. Zober jej tú ťašku, čo je dole. Ja idem do práce.“
„Dobre,“ stroho odvrkol, „ak nezabudnem zoberem.“
„A ak ťa niečo trápi tak mi to povedz. Poznám ťa. Takto nič nevyzerá.“
„Nemám ti čo povedať.“
Len vzdychla a vyšla z izby. Počul tiché zavretie dverí. Zas zostal sám. Prevalil sa na chrbát a pozoroval strop.
„Mal by si sa hanbiť ty čurák. Nikdy ti nechcela zle a aj tak sa k nej chováš, akoby za to mohla ona.“
Myslel na to koľkým ešte ublíži. Koľkých ešte zarmúti a urazí svojim blbým správaním. Vedel, že táto nálada mu vydrží dlho, tak by asi bolo lepšie odsťahovať sa ďaleko od ľudí. Možno na mesiac a tam ticho dodýchať.
„Toto nie!“
Myšlienky na smrť alebo samovraždu ho už napadli ale to bolo dávno. Ešte bol decko a vždy to bolo pre niečo, na čom by sa ľudia smiali. Ako inak by sa dalo reagovať na vyhrážku, že sa zabije, len preto, lebo mu rodičia vypli telku? Vtedy na to nemal ani odvahu. Ale teraz... Cítil sa mizerne a predstava smrti sa mu začínala páčiť. Obraz vlastného pohrebu ho upokojoval a napĺňal zákernou škodoradosťou.
„Až sem ste ma dohnali!“
V hlave videl cintorín. Niekde v strede jama a nad ňou rakva. Okolo rodina a najbližší. V duhu začal prechádzať zoznam, kto by asi ešte prišiel. Kamaráti, spolužiaci, spoluhráči. Celkom pekný dav. Predstavoval si ich slzy a smútok. Spomenul si na starkin pohreb, kde sa cítil mizerne lebo vedel, že už ju nikdy nebude počuť. A rozhovor, akýkoľvek rozhovor, pre neho znamenal strašne veľa.
„Ktovie čo by všetkým tým ľudom chýbalo najviac?“, uvažoval v duchu.
„Čím je on pre druhých zaujímavý? Prečo sa s ním kamarátia?“
Myšlienkami sa znova vrátil na svoj pohreb a skúšal si predstaviť jednotlivé osoby. Čo pre koho asi znamenal?
„OOOCH ty nie si čurák. Ty si taký cocot, že sa nedá svietiť!“
Vyslovil to nahlas. Zo sekundy na sekundu akoby precitol zo zlého sna a uvedomil si nad čím to premýšľa. Až ho to vydesilo.
„Samovražda? A čie problémy by to vyriešilo? Čo všetko by to spôsobilo rodine a priateľom? Debil debil debil! Najsebeckejšie rozhodnutie aké by si v živote urobil.“
Život ho prestal baviť, ale ukázala sa jeho výchova. Spáchať samovraždu je hriech a on bol zo silnej katolíckej rodiny. Kdesi tam vnútri bol strach z večného zatratenia. Predsa len, večné je večné. A bol len drobná bytosť ktorá dostala od Boha dar žiť. Nemôže sa sám rozhodnúť kedy to zabaliť. Musí tomu čeliť a ak nevedel čo so sebou, existuje mnoho ďalších ktorí potrebujú pomoc. V duchu ho napadlo, že by mal ísť za farára, ale na tom sa pousmial.
„Ty a farár. To určite.“
Pomáhať sa dá aj inak. Spomenul si na ľudí, s ktorými sa život nemaznal a oni bojovali zo svojim problémom. Aj on bude. Veď má rodinu, domov, je zdravý... teda aspoň na tele.
„Asi by som mal ísť na ten tréning lebo takto mi už zadrbe úplne.“
Vstal z postele, pretrel si oči a zo skrine vybral veci, ktoré len nahádzal do tašky. Keď zamykal garáž zacítil, že ešte stále jemne prší. Kvapky mu hladili tvár. Bolo to príjemné a osviežujúce. Nie pre telo, ale pre myseľ a dušu. Už to neboli tie isté kvapky, ktoré padali na okno a svojím bubnovaním ho deprimovali. Bolo to úžasne upokojujúce. Do uší si vložil slúchadlá. Presne vedel čo chce počuť. Zvuk gitary ladil s padajúcim dažďom a on na chvíľu zabudol na všetko...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
nápodobne...
myslím, že veľa ľudí v tejto dobre prežíva depresiu, len to nevieme...pri čom stačilo by rozprávať sa spolu...a pomyslenie na samovraždu, to bolo aj u mňa, ale nedokážem to spraviť z toho istého dôvodu, že by som ublížila svojim blízkym.
myslím, že veľa ľudí v tejto dobre prežíva depresiu, len to nevieme...pri čom stačilo by rozprávať sa spolu...a pomyslenie na samovraždu, to bolo aj u mňa, ale nedokážem to spraviť z toho istého dôvodu, že by som ublížila svojim blízkym.
Napíš svoj komentár
Úplne to opisuje moje pocity... keby som ich mal napísať, napísal by som ich takýmto spôsobom.