Stál pod sprchou a rukou si prechádzal po bruchu. Dúfal, že na tréningu sa odreaguje, ale opak bol pravdou. Hneď pri rozcvičke ho kamoš trafil. A trafil parádne. Pár minút ho len zbierali zo zeme. Asi mu odtrhlo všetky orgány a pomiešalo ich s črevami. Nemohol sa ani predkloniť po spadnutý sprcháč.
„Ooo ja toho debila zabijem! A tréner jasne povedal, aby sme sa najskôr rozbehali. Prečo ho nemohol poslúchnuť? Imbecil!“
Ledva sa utrel, vplazil sa do šatne a pomaly sa začal obliekať. Nešlo to o nič lepšie.
„Asi pôjdem domov nahý,“ zašomral.
Nakoniec zaťal zuby a natiahol na seba všetko. Bolesť bola stále rovnaká a teraz sa k nej pridávala aj mrzutá nálada. Najskôr sa mu „zadarilo” v škole a teraz toto. Práve pochopil vtip, aké to je, keď bolí celý človek. Fyzická bolesť sa začínala miešať s depresiou a sklamaním. Nič sa mu nedarilo.
Len tak pozeral do steny a premýšľal, keď tu zrazu: „ No čo ty zdochliak? Žiješ?“
„Hej, žijem,“ odvrkol. „ Voláko som to rozdýchal. Ty čo si už skončil?“
„Bolí ma koleno, tak ma tréner poslal prezliecť sa,“ odpovedal veselo.
Jeho nadšenie z toho, že nemusí trénovať ho vytočilo. On chcel, ale nemôže a tuto sa bude hrať na zraneného len aby nemusel?
„Hej jasné tebe je veľké hovno. Len sa ti nechce behať.“, zavrčal na neho.
Už to začínalo. Mix všetkých bolestí ho prepol na neznesiteľnú obludu. Nemohol si pomôcť. Všetka frustrácia z dňa akoby roztrhla bariéry, ktoré ju držali a vyvalila sa von. Tam sa zmenila na vlnu hnevu pripravenú strhnúť všetko, čo sa jej postaví do cesty. A zastaviť to nevedel. Alebo nechcel. Potreboval sa niekde vyvŕšiť. Dokázať si, že nie citlivka, ktorú všetko rozhádže. Mal chuť niekomu ublížiť.
„Bolí ma ešte z minulého zápasu,“ bránil sa. „A aspoň môžeme skočiť na kofolku alebo cigu.“
„Kašlem ti na to,“ zasyčal. „Idem domov. Čau!“
Kráčal dole cestou a snažil sa rozpliesť slúchadlá. „Prečo sa to vždy pochalbe tak, že to ani boh nejde rozmotať?“ hrešil. Vrelo to v ňom a stávala sa z neho bomba. Vedel, čo treba. Potreboval iskru. Dôvod, aby do dakoho mohol skočiť a pekne sa na ňom vyzúriť. Ale ulica bola prázdna. Nikomu sa nechelo po daždi vyliezať von.
„Aaa kurva!“ uľavil si nahlas. Samozrejme, že si tam zabudol dáždnik. Vracať sa mu nechcelo a nemal ani náladu na otázky, po čo sa vrátil a čo je taký podráždený. Ešte párkrát zahrešil a pokračoval v ceste. Konečne rozmotal slúchadlá. Pomalé, upokojujúce skladby, ktoré počúval predtým okamžite prepínal. Pomyslel si, že teraz by sa hodili možno ešte viac, ale mal chuť na poriadny hukot. Vypeckoval si to a kráčal v rytme bubnov. Z ničoho nič sa pred ním zjavila akási tetka. Poznal ju z videnia a vedel, že aj ona vie kto je on. Ale just sa jej nepozdraví. Ježibabe. Nech hubuje.
„Dobrý deň!“ prekvapila ho prvá.
To nečakal. Zaskočilo ho, že sa mu pozdravil starší človek. A ešte prvý. Odpoveď, pripravená na jej stažnosť, či sa nevie chovať bola razom v ťahu.
„Dobrý!“ odpovedal.
Táto smiešna situácia ho odpútala od jeho hnevu a až do príchodu domov nad tým premýšľal.
„Ako vedela, že od neho nemôže čakať pozdrav a musí ho osloviť prvá? To na ňom bolo až tak vidieť, aká zlosť ním lomcuje?“ a ani si nevšimol ako rýchlo vykypel. Stále zamyslený hodil tašku pod stôl a ani sa neobťažoval vybaliť ju. Veď sa moc nespotil za tých pár minút čo ležal na zemi. Zahliadol tam školskú tašku, ktorá mu pripomenula čo sa dnes stalo. Tú pecku na tréningu si asi zaslúžil. Mal by sa prebrať a vrátiť tam kam patrí.
„Precenil si svoje sily chlape,“ uvažoval. „Ty na to nemáš.“
Sklesnutý sadol za počítač a čakal kým sa zapne. Vedel, že by sa mal radšej hrať, ako zapínať net, ale možno tam stretne niekoho komu sa bude môcť vyrozprávať... Niekoho kto ho nepozná...
„To by bolo fajn,“ usmial sa...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
matejced
26. 2.febuára 2011 18:27
Opäť za 5
Napíš svoj komentár