Bolo tomu už niekoľko týždňov. Dni ubiehali a vôbec si nevšimol, ako sa všetko zlialo do jednej rutiny. Ráno vstať, nejako prežiť deň a večer si ľahnúť. Ľahnúť a znova na všetko spomínať. A aj keď dní už prešlo mnoho, necítil, že by sa niečo zlepšilo. Mal skôr pocit, že sa z neho stalo niečo, čo sa pomaly samo zožerie zvnútra. Slniečko duše, ktoré mu malo dávať chuť na každý nádych, sa nevládalo predrať spomedzi chmár a mrakov depresie. Nemal chuť vôbec na nič.
„Koľko tomu už je?“
„Dva týždne a jeden deň. Už by si sa mohol začať normalizovať.“
„Normalizovať? Ako?“
„V prvom rade by som to pustil z hlavy a prestal sa tým v jednom kuse zaoberať.“
„Veď to chcem, ale nejde to! Vždy, keď myslím na niečo iné, alebo si všimnem nejaký predmet, ani neviem ako a znova sa dostanem k spomienkam.“
„Asi to chce odreagovanie.“
„Nemám chuť.“
„Určite? Pomohlo by ti to. “
„Pochybujem, ale pouvažujem a uvidím.“
Buchnutie dverí na kúpeľni ho prebralo. Pozrel po izbe, aby sa uistil, že tam bol naozaj sám. To malo čo znamenať? Áno, občas sa stalo, že sa bavil sám zo sebou, ale nahlas? To bolo moc. Sám sebe radí, čo by bolo na jeho stav najlepšie. Asi to už bude vážne. K počiatočnému pobaveniu sa však pridával strach. Teraz len rozhovor, ale ako to bude pokračovať, ak ma táto nálada bude držať dlhšie? Nevedel si však spomenúť na nikoho v rodine, o kom by vraveli, že mal dakedy psychické problémy. Na druhej strane často mal pocit, že pochádza z dosť šialeného prostredia. Nie zlého, ale občas to bolo fakt na hlavu. Z myšlienok ho vytrhlo mamino zavolanie. Manuálna činnosť. Presne to teraz potrebuje. Len aby tá hlava šialená nemala kedy uvažovať. A koniec koncov nebude predsa sám sebe odporúčať niečo zlé.
„Mal si pravdu. To odreagovanie by asi pomohlo.“, a pobral sa za mamou.

Príležitosť sa naskytla rýchlejšie, ako čakal. Kamoš totiž vymyslel večerný výjazd na mesto. Normálne by ho poslal do kelu s tým, že nemá chuť, ale po raňajšom zážitku nemôže pár známych tvárí a normálny rozhovor zaškodiť.
Sedel vo vlaku a znovu spomínal. Koľko ciest už takto absolvoval, len aby mohol počuť ten hlas. Vidieť tie oči. Cítiť ten dotyk. Zrazu bola tá spomienka, ako živá. Pozrel na sedadlo oproti, ale videl niečo úplne iné. Na bruškách prstov cítil jemné šteklenie. Stačilo zavrieť oči a cítil teplo jej ruky. Jemnú pokožku pokrytú tými najdrobnejšími chĺpkami, okom neviditeľnými, ale spôsobujúcimi, že pri každom pohladení cítil, ako mu behá po chrbte mráz. Aj teraz. Ten pocit mu zostal vrytý hlboko do mozgu a vedel, že naň nikdy nezabudne. Nikdy. Nikdy nezabudne na žiadny z tých pocitov. Pomaly otvoril oči a zacítil slzy. Držali sa na krajíčku oka a čakali na ešte jednu spomienku, ktorá by ich posilnila a mohli sa vydať na cestu dole tvárou.
„Dosť!“, preblesklo mu hlavou, „ideš sa predsa odreagovať, ideš zabudnúť!“
Podráždený vystúpil a rozhodnutý pekne to dnes odpáliť, vyrazil na miesto stretnutia. Áno, pár vodiek vždy zdvihne náladu.
Nebolo to nič extra. Kúpené fľaše vypili okamžite a s dobrým pocitom sa vrhli na obhliadky miestnych barov. Len jemu to akosi k dobrému pocitu nestačilo. Uvedomoval si, že viac rozpráva, viac sa vyškiera, ale ten ťaživý pocit pretrvával. Nemohol si pomôcť stále sa vracal niekam do minulosti.
„No čo, dnes to nebude najlepší večer,“ pomyslel si. „Hlavné je, že som sa aspoň von vybral.“
Pil ďalej. Veď prečo nie? Má čo zapíjať. Po pár ďalších vodkách už ale nebolo ovládanie pohybov také excelentné.
„Kuuuurva! Sorry. Nechcel som.“
Rozliate pivo stekalo po stole a rýchlo sa snažil našmátrať aspoň papierové vreckovky. Ešteže okolo nebolo moc ľudí.
„Sakra, keď sa darí, tak sa darí. Už len toto mi ku šťastiu chýbalo,“ zamrmlal. „Chlastu asi na dnes stačilo.“
Schytil cigy a pobral sa pred bar fajčiť. Chcel na chvíľu vypadnúť z toho hluku. Pomaly poťahoval a sledoval ulicu. Vôbec mu to nechutilo. Ani nevedel, na čo si kupoval tú krabičku, ale väčšina ľudí tvrdí, že ich to upokojuje, tak hádam neklamú. Pri každom vydýchnutí zaklonil hlavu dozadu. Nie preto, aby nesmrdel, ale jediné čo ho na fajčení skutočne upokojovalo, bol dym rozplývajúci sa v okolitom vzduchu.
„Nádhera. Bože, prečo sa nado mnou nezľutuješ a nenecháš ma rozplynúť sa, ako ten dym?“
Chvíľu ešte pozoroval oblohu, keď sa prihlásil o slovo chlad. Rozhodol sa pobrať naspäť, no všimol si skupinku idúcu po druhej strane ulice. A bola tam. Už len pohľad na ňu rozšíril teplo do všetkých častí tela a znervóznel tak, že cítil ako sa potí. Z hrude akoby sa skúšalo prebiť uväznené zviera. Každý úder bol bolestivejší a bolestivejší. Hlava začala produkovať šialené nápady, ako ich osloviť. Ako ju osloviť. Jasne mu povedala, že nechce aby to bolo ako predtým, lenže aspoň rozprávať sa ešte mohli. Aspoň pozdraviť. Už len zvuk jej hlasu by mu spôsobil to najkrajšie utrpenie. Znova ju počuť a znova si uvedomiť o čo prišiel.
„A možno by sme aj pokecali,“ prebleskol mu hlavou ten najšialenejší nápad. Továreň na sny v jeho hlave pracovala na plné obrátky.
Sledoval ich a keď si už bol istý, že ho vidia zakýval na pozdrav. To čo sa stalo ho zmrazilo. Srdce už nebúchalo, ako splašené. Po mohutnom údere sa zastavilo. Všetko okolo sa zastavilo. Šok, sklamanie a obrovský smútok trhali predchádzajúce pocity a dupali po jeho duši, tak silno, že sa to zmenilo na fyzickú bolesť.
Mierili rovno k nemu, no keď ho zbadali zastali a otočili sa. Žiadne odzdravenie. Žiadna známka toho, že sú priatelia. Len pár ľútostivých pohľadov. Akoby sa predtým ani nepoznali.

Pomaly kráčal k stolu. Nebol schopný registrovať ľudí čo sa mihali okolo neho. Boli mu však všetci úplne ukradnutí. Chcel iba vedieť prečo?
Prečo?...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
luwele  4. 3. 2011 22:45
2 
fotka
dagmik  16. 3. 2011 21:22
krásne napísané aj keď to prezrádza veľa bolesti...najviac sa mi páčilo to "Bože, prečo sa nado mnou nezľutuješ a nenecháš ma rozplynúť sa, ako ten dym."

na niečo je bolesť dobrá, vie podnietiť k inšpiratívnym myšlienkam...

a mimochodom niet na to sa porozprávať sám so sebou, hlavne keď sa nemáš s kým porozprávať
Napíš svoj komentár