Veríte na existenciu duše? Možno nie práve takej tej bielej, priesvitne veci, čo z vás vyletí, keď poslednýkrát vydýchnete, ale niečoho čo vás definuje. Drieme to niekde vnútri a robí vás tým, čím ste. Hreje vás, keď sa cítite šťastný, keď máte pocit dobre vykonanej práce alebo keď sa vydarí deň a vy si líhate s úsmevom na tvári. No a naopak, mrazí, keď príde kríza a vy si niečo vyčítate, ste smutný a najradšej by ste stratili všetku schopnosť cítiť a vnímať. Ostať len prázdnou schránkou.

Vtedy sa spoliehate na okolie. Na spriaznené duše, ktoré tej vašej rozumejú. Vezú sa na spoločnej vlne, ich spojenie vás napĺňa, teší a rozvíja.
Sú ako motýle.
Krúžia okolo seba, dotýkajú sa jedna druhej, no len jemne, aby si neublížili.
Nájsť také je ten najväčší poklad. Ukážu vám, aký je život krásny. Čo všetko ponúka. Odkryjú zákutia, ktoré by vaša samotná duša nikdy neobjavila.
A na vás svieti slnko aj keď práve prší.
Prísť o ne je ten najhorší hriech. Rany na duši sa totiž nehoja. Zostanú a budú vás sprevádzať a oslabovať až do konca.
A vaše slnko už nikdy nebude svietiť úplne jasne.

Ja som sa prehrešil. Objavil som krásu, no moja hrubosť ju zničila. Nevedel som sa k nej správať. Ich motýle ku mne prileteli samé a donútili toho môjho vyliezť z kukly. Bolo to pre mňa niečo nové, priateľstvo, aké som dovtedy nepoznal. Vtiahli ste ma medzi seba a ja som bol šťastný.
No nič netrvá večne. Hlavne pri mne nie. Rozleteli ste sa mi lebo som si vás nevážil.
Ostal jeden.
Ten najvzácnejší.
-Ale prečo som Ti to nikdy nepovedal?-
Dala si mi všetko. Stala si sa mojím dvojčaťom a ja som to zas raz nezvládol.
Bolí to ukrutne.
Chýba mi tvoj pohľad. Dokonalý, ktorý rozochvel.
Chýba mi zvuk tvojho hlasu. Utišujúci, ktorý prekryl všetko negatívne.
Chýba mi tvoj úsmev a tvoj smiech.
Chýba mi tvoja prítomnosť.
Stretávať ťa a cítiť tú priepasť je zničujúce. Vždy to pošle do kolien.
Už som pochopil tú definitívnosť. Bránil som sa tomu, no niečo sa zlomilo. Práve teraz. Aké symbolické.
Moja duša odišla za tebou. Aj keď sú to motýle čo sa už nedotknú. Už nepoletia okolo seba. Môj bude aspoň sledovať z diaľky, kochať sa a ďalej ľutovať.
Mňa nechal samotného. Ostal som prázdna schránka, čo nevie ako ďalej. Ponúkajúce riešenia sú jedno strašnejšie ako druhé. Nechcem už viac nikomu ublížiť.
Pohľad do zrkadla je trest.
Nič, len prázdno.
Tma.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
meredithgrey  24. 11. 2011 08:54
od slova do slova z mojej duše .Nájsť také je ten najväčší poklad. Ukážu vám, aký je život krásny. Čo všetko ponúka. Odkryjú zákutia, ktoré by vaša samotná duša nikdy neobjavila.

A na vás svieti slnko aj keď práve prší.

Prísť o ne je ten najhorší hriech. Rany na duši sa totiž nehoja. Zostanú a budú vás sprevádzať a oslabovať až do konca.

A vaše slnko už nikdy nebude svietiť úplne jasne.

...............
2 
fotka
meredithgrey  24. 11. 2011 08:56
a myslím si, že akokoľvek to je, tá osoba by to mala vedieť.nie aby sa vrátila, len aby vedela, že raz niekedy pre niekoho toľko znamenala a že robila život krajším...
3 
fotka
dadenka  24. 11. 2011 21:50
vieš len niekedy pre tých druhých ľudí mi toľko neznamenáme ... ale ak máš šťastie stretneš takého ktorý ta bude mať rád takého aký si , alebo napriek tomu aký si .
Napíš svoj komentár