Ak nie, tak je dobre.
Ak áno, tak...
Totiž chcem vedieť, či to len ja som taký šibnutý a nevďačný blb.
Nepodarilo sa mi dobačovať do úspešného konca jednu skúšku a tak som si povedal, že druhák má byť ťažší a začne sa mi to tam kopiť a čo budem potom robiť? A miesto toho, aby som si povedal, že sa zatnem a budem sa učiť, zbalil som svojich sedem slivák a šiel domov.
Rodičia samozrejme neboli nadšení, no i tak mi nič nevyčítali, nekritizovali a prijali to ako moje rozhodnutie.
Popravde vôbec ma to nebavilo. Školu som si vyberal tak, že som si vyhľadal fakulty kde brali bez skúšok a potom som prihlášky poslal na obory kde brali najviac uchádzačov. Geniálne čo?
Nové prihlášky som už tento rok nestihol takže...
Teraz sa hanbím pozrieť do zrkadla. Myslievam na všetkých tých ľudí čo ma povzbudzovali, držali palce, verili vo mňa... a ja som ich všetkých vlastne sklamal.
A že vraj nemám stresovať, mám na to aby som dal hocičo a po predchádzajúcej skúsenosti už viem čo a ako, takže to bude fajn.
Lenže čo ak nebude? Čo ak na to nemám?
V poslednej dobe to ide všetko dosť z kopca. Na čo siahnem skončí zle, poprípade ešte horšie. Dennodenné činnosti viem dovrzať takým spôsobom, až sa tomu nedá veriť. Maličkosti z ktorých by som sa inak iba smial sa dokážu tak nakopiť, až je mi ide miestami skôr do plaču.
Mám teraz voľno tak chodím pomáhať ku starkej do dvora (taká menšia farma). A keď poseriete 10 vecí len pri tom ako idete postriekať pole zemiakov, to už o niečom svedčí. Potom prídem naspäť a pri obyčajnom napájaní si nalejem do oboch topánok litre vody. A ešte ako. Nikdy predtým sa mi to nestalo, ale práve vtedy sa muselo. Už dooriem niečo každý boží deň!
Nedivím sa ak je vám to na smiech lebo sú to fakt volovinky, no ak sa to kopí celý deň, vždy nastane situácia kedy mám chuť si ísť porevať do kúta, prípadne niekoho zabiť.
A aj si vravím, že s kľudom pôde všetko lepšie, že hlavu hore nabudúce sa to podarí a hádajte čo potom spravím? No dáku ešte väčšiu kravinu.
Som expert na prúsery s veľkým E. Vždy som vedel všetko pekne skomplikovať. Nevážil som si najkrajšie a najlepšie priateľstvá a prišiel som o ne.
Nevážil som si dôveru a v neposlednom rade ani prostriedky, ktoré do mňa vkladali rodičia.
A ľutovať som začal až keď bolo neskoro
Bol som teraz na oslave a bol to úžasné opäť vidieť tie tváre, počuť tie ich hlasy a byť zas pokope s ľuďmi, ktorí pre vás mnoho znamenajú. Na druhej strane bolo hrozné pomyslieť po koľkom čase sa takto stretávame, že dakedy sme sa mohli baviť o hocičom a teraz sme si nemali čo povedať. Začiatok bol ťažší, ale po chvíli som mal zas pocit že som sa vrátil v čase rok -rok a pol dozadu. A hádajte čo sa stalo? No jasné, že som dostal nápad po ktorom nastali len problémy. A že ma to mrzí nie vždy pomôže, rozum som mal použiť predtým.
Po takýchto prečinoch neviem či mám veriť tomu, že na niečo mám. Mám pocit, že som pre ľudí iba príťaž. Že by bolo lepšie dať im pokoj a vypadnúť z ich životov. Ale to by zas znamenalo vzdať sa bez boja, spôsobiť rodine trápenia...
Mám chuť nafúkať starú pneumatiku a pustiť sa dolu Váhom nech ma berie ta v čerti. Ale pre rodičov boli takéto slová len ďalšou ranou.
Neviem čo mám robiť. Za sebou nechávam spúšť. Cítim sa ako nepríjemná príťaž. Som už predsa „dospelý“. Pri mne to znie až tragicky. Vraj všetko moc prežívam. Vraj sa zaťažujem vecami, ktorými nemusím... ,
ale čo keď mám pocit, že musím?
Noo, mám leto na to, aby som zarobil a potom sa uvidí či za to bude ďalšia prihláška alebo cesta do neznáma...
Musíte mi držať palce, aby som sa aspoň v tomto rozhodol správne!
ďakujem všetkým ktorí to čítali
nad hodnotou toho sa ani nepozastavujte len som sa chcel vykecať
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
19. 6.júna 2011 10:24
ja ti držím paľc, nech už sa rozhodneš akokoľvek. Hlavne si buď svojimi rozhodnutiami istý
2
si moje dvojca... ja som si vyberala skoly podla toho, ze kde sa nemuselo davat razitko od doktorky, lebo sa daco stalo a ja som sa hanbila tam ist... rok som kvoli tomu chodila na pravo, najhorsi rok v mojom zivote, total zabity... prestupila som, ale len na ucitelstvo... keby mozem vratit cas, idem na farmaciu, lebo chemia mi sla, no ja som bola trulo... dosrala som to... teraz mam pred poslednou skuskou, nechce sa mi uz ucit, tak zas sedim za pc... fakt, nejde mi to, aby som sa prinutila, hovorim si, ze aj bez tej skoly budem zarabat tolko, co s nou... s rodinou si nemam co povedat, nebavia sa so mnou, po odchode z prava... a na brigade v lete si pripadam jak totalny debil, tiez pohnojim veci, ktore by nikto iny nepohnojil... citim sa podobne, a tak hlavu hore, mozno sa to zlepsi...
Napíš svoj komentár