Rozhodujem o tom skutočnom živote a neviem ako

Vedieť čo chceme je základom nášho napredovania. Túžba, sen alebo niečo po čom nám srdce „piští“ je niečím, za čím chceme napredovať a keď to dosiahneme naplní nás pocit uspokojenia.
Ja som typ človeka čo absolútne, ale absolútne nevie čo chce. Zaujímam sa o všetko, no nerobím nič.
Veľakrát som sa zamýšľal prečo je to tak, lebo ma to dosť sere, ale záver som nevyvodil žiaden. Logicky, keď človeka niečo sere chce to aj zmeniť, ale osoba môjho razenia radšej popolemizuje miesto reálnej aktivity. Ha!! Presne v tom je to. Plán by som aj mal, ale realizovať sa nenakopnem. Už len napísanie tohto blogu, v ktorom sa chcem vyžalovať, posťažovať na seba(zase) a možno aj získať radu(človek nikdy nevie) som odkladal poriadne dlho. Vždy, keď už som si povedal, že dnes to zbúcham deň ušiel ako voda a večer som to zas posunul na ďalší. No a aj ten potom prebehol podobne. Keby to však tak šlo len s blogom, bol by som pokojný, lenže...
Po polroku zas prišlo skúškové a tam to začína. Už som zistil že vybrať si školu podľa toho, koľko uchádzačov berú je blbosť. A ešte väčšia blbosť asi bude odísť a prihlásiť sa tam zas. Hej, veď iné prihlášky sa už nedali podávať a ak som nechcel pol roka chodiť na úrad práce niekde do školy som musel. Vtedy začiatkom semestra som si sľuboval že tentoraz nezlyhám. Že zabojujem a porazím ten predmet, kvôli ktorému som sa rozhodol nepokračovať.
Lenže ja som zas zlyhal.
Mrzí ma to. Mrzí kvôli ľudom čo ma podporovali, verili mi a držali palce. Mrzí ma, že som nedokázal naplniť čo som si sľúbil. Mrzí ma, že teraz o tom zas píšem, aj keď som s tým už raz bojoval.
Na druhej strane niekde tam vnútri je časť môjho Ja, ktorá je rada. Tá časť, ktorá vedela, že chcem niečo, čo vlastne vôbec nechcem. Tá časť, ktorá sa ma vždy pýta či som spravil pre úspech maximum, keď sa zvyšok utešuje, že sa to proste nedalo. A odpoveď je asi nie. Asi. Vždy sa dá spraviť viac. Je to len o tom či viac chcem spraviť.
Svet sa nerúti. Jeden predmet preniesť, veď to je nič(ako mi bolo povedané). No ďalšie zlyhanie si už nemôžem dovoliť, pretože naň v každom ďalšom semestri nadväzuje pokračovanie a inak mi to do bakalára nevyjde. A tak sa každý deň, keď na to myslím pýtam sám seba: „Zvládneš to teraz už?“
Obavy sú. Lebo ak nie, stratím rok, možno aj dva a potom bude všetko zas len komplikovanejšie. To by ma už položilo. Poznám sa pridobre a viem, že keď ma niečo nebaví nebudem k tomu pristupovať s plným nasadením.
A teraz je aj čas posielania prihlášok. O dôvod viac poriadne sa zamyslieť.
Smerom, ktorým ma vždy tajne lákalo bola pedagogika. Aké je štúdium presne neviem, ale viem že výsledok by bol niečo čo by ma bavilo. Učiť. Formovať osobnosti, mať poslucháčov... Ach, no som rojko.
Lenže v poslednom čase uvažujem čoraz častejšie o seminári. Tom kňazskom. Bol môj detský sen a časom sa stratil, ale v poslednej(už celkom dosť dlhej) dobe ma to napadá čoraz častejšie (Dokonca minule keď som nad tým uvažoval cez omšu, začal kňaz presne o tom hovoriť. Znamenie?). Byť kňazom je však poslanie, taká profesia sa mení ťažko. Je to obrovský záväzok a obeta. A ja sa zas sám seba musím pýtať či to zvládnem.
Bojím sa ďalšieho zlyhania, ale bojím sa aj dlhého váhania. Obom sa chcem vyhnúť a to čo najväčším oblúkom.
Môžem len Bohu ďakovať za rodičov, akých mám, pretože ma podporujú a držia mi prsty, no o tom seminári som sa im ešte neodvážil povedať. Neviem ako sa uistiť, že to čo ma núti o tom premýšľať, je ten „hlas“, no viera je to posledné čo chcem sklamať.
Rozhodnutie, ktoré v blízkej dobe spravím mi už nedovolí cúvať. Strach mám veľký. Píšem to aby som trochu uľavil vnútru. Bože ako strašne mi teraz chýba tá moja duša. Aj tá druhá do ktorej sa dalo vyrozprávať. Veci šli potom ľahšie. Rozhodnutia boli ľahšie...

Ďakujem všetkým čo si to prečítajú. Umelecká hodnota je mizivá, ale mne ste pomohli sa vyrozprávať.
A držte mi palce. Nech to rozhodnutie, ktoré spravím konečne nebudem musieť ľutovať.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu