Prečo si naše (alebo len moje?) nešťastie vždy hľadá akúsi drámu, snaží sa ospravedlniť seba samé. Dáva cieľ našej snahe, ukazuje prstom a strašne klame!
Zobúdzam sa priskoro, len aby som cítil sviežosť. Prechádzam sa mestom a cítim zobúdzať sa prítomnosť. No vo mne zotrváva akási hradba ktorá má chráni pred vstupom do života. Nemusím nikam, môžem sa rozosmiať v strede autobusu popri všetkých ľuďoch prúdiacich na miesto určenia. Príde mi to tak organizovane chaotické, smiešne. Tieseň dokáže byť čarovne smiešna. No potreba ujsť ma tak či tak neobišla.
Nikto mi nedokáže pomôcť, lebo nič nie je v neporiadku. Proste mám záchvaty dobrej nálady, a nie, nechcem sa nechať liečiť. A občas mám záchvaty úprimnosti, a nie, nechcete počuť čo si myslím. Sme len ľuďmi a necítim sa byť oprávnený súdiť. Pocit z dotyku vychladol, a tak sme ho nahradili iróniou ktorá nám dovoľuje zachovať si tvár. Veľmi, veľmi potrebujeme tvár. Aj keď práve táto tvár nás oddeľuje, izoluje, rozmení na drobné. No a v pohodlí domova sa pozrieme svojim kritickým okom aj na vlastné chyby, a naše drobné budú bez okolkov vymenené za tvrdý alkohol ktorý opije naše nároky a následne nás izoluje ešte väčšmi.
Som vonku s ľuďmi, kráčame lesom, kráčame a ukrýva nás prítmie. Som tu s nimi, no netušia čo sa vo mne deje. Pokukujú ešte po hríboch aj keď už tušia že je neskoro, že hríby išli domov. Ukryli sa v tme, sú proste preč. Tak ako ja, napriek tomu že tu kráčam vedľa nich, ja hľadám míny, pozostatky svojej divokosti. Hľadám oheň čo rozpáli vo mne opäť to zviera čo žerie keď je hladné. Hľadám to čím už nedokážem byť, rozmaznaný a skrotený, nie už nemôžem si dovoliť. Môj útek je len úskok, hľadám si pozíciu aby som mohol zaútočiť. Nenechať po sebe žiadne stopy, žiadne spomienky. Bez analýz a možností voľby. Je čas ísť, nie preč, ale von. Roztvoriť sa, bez ohľadu na následky. Bez ohľadu na cudzie názory a životy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár