Stále je tu horúca atmosfera. Som tu ako kusok ladu uprostred sahary, do ktorého sa pomaly vryvaju zrnka piesku, ktoré ho nenávratne pohltia. Väčšina väzňov sa tu strachuje o svoj holy život, ale ja nie. Každy boží deň dúfam, že toto trápenie sa už konečne skončí.
Asi sa pýtate ako som sa sem dostal. Mám jednoduchú odpoveď, zabil som 50 ludí. Zas sa asi spýtate ,,prečo?,, a budete mi chcieť zadať kopu ďalšich otázok v nádeji, že vám ich zodpoviem.
Zabil som tých ludi účelne, tí ludia si nevážili svoj život ani životy ostatných. Dával som im pár šanci aby to zmenili, ale oni nie a nie. Ja sa necítim byť vinný. Prečo ma sem uveznilí a zatratili
ma na večné muky v tomto bohom zabudnutom mieste, prečo!?
,,Prekliaté čajky“ ich škrekot sa nedá jednoducho zniesť!?. V tom zúfalstve som si povedal, áááno obesím sa. Pevne som si utiahol jednou stranou okolo krku, pozviazovanými kúskami môjho prehnitého ošatenia, druhou stranou vyrobeného tzv. povrazu som pevne priviazal ku mrežam na vysoko umiestnenom okne. Skočil som. Ako som tam visel, cítil som ako zo mňa ubúda životná sila a blíži sa posledný výdych, ale všetko márne, posraté oblečenie to nevydržalo. Padol som
na zem (cingg!) a udrel som sa hlavou o kovovú konštrukciu mojej postele. Do čerta, to mi ešte chýbalo, aby ma ešte okrem krku bolela aj hlava!?
To be continued...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Alebo aspoň pamäť?
Aasi nie, čoo?!