Ráno 7:00 budí mama Riky.,,Riky vstávaj treba ti ísť do školy.Už ti nieje zle dúfam.“,,ááááách-Naťahovala sa.Už je sedem?Nie nieje mi už zle,len mi napíš ospravedlnenku lebo včera som nemala žiacku knihu.“,,Dobre napíšem ti ju budeš ju mať na stole ja už idem.Pa zlato!“,,Ahoj mami ľúbim ťa.“ Riky už od mami nepočula vetu ,,aj ja teba“ pretože jej mama bola už dávno preč.Obliekla sa a behom išla do školy kde naňu čakala Laura.,,Óó Riky si tu yés!Už som si myslela,že nedojdeš ked ti bolo včera zle.“,,Ahoj Laura ale no teba by som tu samu nenechala!A nič mi nebolo len ťažkosti vraj som niečo zjedla no ale neviem čo.“,,Joj Riky som rada,že je to tak ako je a,že ti nič nieje.“ ,,Ale dobre ani mi nič nebude.Máme matiku,žé?“,,No hej to bohužiaľ máme!“,,No nekrič prežijeme.“,,Dufajme.“ Skončil sa rozhovor len čo došiel učiteľ do triedy.Neskôr sa skončilo vyučovanie.,,Tak čáwky Riky.,,Ahoj zajtra v škole.“,,Máš jasné.“
A Riky sa vraciala domov v plnej nálade.Nevedela čo ju čaká.Išla ku ceste cez prechod ked v tom ju niečo zabolelo na ľavej strane hrudníka.Bolesť bola tak silná,že zostala stáť a napokon omdlela a zostala ležať na prechode.Muž čo išiel okolo zastavil a vystúpil z auta.Začal kričať :,,Rýchlo zavolajte záchranku!Rýchlo!“,,čo sa stalo?“Pýtaju sa okoloidúci.,,Nepýtajte sa nestrácajte čas volajte tu prekliatu záchranku!O pár minút tá záchranka došla.Naložili ju na nosidlá a odniesli do auta.Zistili,že len jej oslabol pulz,a že bude v poriadku.Ten muž ktorý ju zachránil nebol nikto známy.Ale bál sa o ňu ako vlastný otec.Riky odniesli na lôžko a dovolali sa jej rodičom.Rodičia tu boli okamžite.Ale toho muža už nestihli aby sa mu podakovali.Riki spala bola ako v kóme.Po dlhom čase však otvorila oči s úsmevom ako by jej nič nebolo.Rodičia sa čudovali.,,Riky čo ti je?Nič ťa nebolí? ,,Nie mamí neviem čo tu robím rýchlo domov no nie?“,,Myslím,že by si tu ešte mala ostať nechcem mať zle tušenie,že mi zas niekde odpadneš.“Zasiahol do reči otec.,,Ocí cítim sa úžasne a nechcem tu trčať život si chcem užiť!“Rodičom sa Riky zdala zvláštna.Ale čo už primár oddelenia povolil aby Riky opustila nemocnicu.
Na tretí zvláštny deň sa zas stretáva Riky s Laurou.,,Riky bola si v nemocnici a ja o tom neviem?!“,,Ale no ták Laura ako som ti to mala dať vedieť?Aj tak som ležala len na pozorovanie či sa mi to už viackrát nezopakuje.“,,čo?čo sa ti už nemá zopakovať?čo sa stalo?!“,,No prosím kľud omdlela som a niekto ma zachránil a privolal záchranku to je všetko no a ešte som zostala na ložku len pár hodín.Som v pohode.“,,No to určite vidím ako v pohode ked predtým ti bolo zle a teraz si ešte aj omdlela.Ako to,že ti nič nezistili,slepý lekári!“,,Laura nerozčuľuj sa.“,,Ja sa nerozčuľujem len...Mám o teba strach!“Laura sa rozplakala.,,Laura nemusíš sa o mňa báť nič mi nieje prosím ťa neplač urob to pre mňa.“,,Dobre prepáč,že som tak vyskočila ale ked už druhý deň sa s tebou niečo deje a nievieme čo to je.“,,To neviem ani ja ale už sa nič nezopakuje.“,,Dúfam,že nie nech už bude dobre.“
,,Bude,bude mám ťa rada.“,,Ved Riky vieš,že aj ja teba a veľmi!,,Dakujem!“Po vyučovaní sa zas Riky lúči s Laurou.,,Ahoj Laura zajtra zas v škole.“,,O môj božé Riky je iná možnosť kde by sme sa stretli?Jedine škola hah,tak ahooj.“,,Laura?“,,čo je?“,,Pod ešte sem.“Laura podišla k Riky.A ani nenazdala a bola v Rikynom objatí.Tak silnom akokeby to malo byť už poslednýkrát.,,Jéj to bolo pekné.“,,Hej,ja viem ked už tak dlho som ťa neobjala potrebovala som to.Tak papa.“
Riky sa bližila ku prechodu kde včera odpadla.Zastavila sa pred ním a zostala civieť.Bála sa prejsť.Ale aj tak povedala si:,,strach mi to nesmie zakázať!“A tak smelo prešla nič jej nebolo.Ešte raz sa na prechod obrátila a len tak posmešne pozrela.Len čo sa otočila do nej narazil ten muž čo ju zachránil.,,Ahoj“Riky sa dívala lebo muža nepoznala.Ale nechala tak a išla dalej.Ked tak išla so slúchadlami v ušiach nevnimiac svet okolo seba narazil do nej nejaký cyklista.Spadla a ostala ležať.Nepozorný chlapec nevedel čo ma robiť.A tak kričal o pomoc.Ked to začul ten muž.Hned sa rozbehol ku nej a podával jej prvú pomoc a pritom kričal:,,Necivte tu ako teľa na nové vráta ale volajte záchranku toto nieje film!“Už aj tu bola lebo to bolo v blízkosti nemocnice.Naložili ju do auta.Už im bola Riky povedomá.Lebo už ju niesli.Odniesli ju do nemocnice na lôžko.Nechali ju na pozorovanie.Pán doktor zistil niečo čo nemal.Rakovinu.Hned ako prišli rodičia im to s ľútosťou oznámil.,,Ctení rodičia chcel by som vám k vašej dcére dodať niečo s obrovskou ľútosťou.Neviem ako inak Vám to povedať ale poviem Vám úprimne je mi to ľúto.,,Prosím vás pán doktor,tak bude to?“dodal otec.,,Ou už áno prepáčte ale nemám rád oznamovať takéto správy.Vašu dcéru navštívil trvalý hosť.Rakovina pľúc.A liečiť sa to nedá je to už nulová šanca.Je mi to hrozne ľúto.Prepáčte.,,čožé?Vy si robíte srandu že?Povedzte,že áno,sakra!!!!“ Doktor s ľútosťou a v silných dlaniach otca záporne odpovedal.Matka to nezvládla sadla na stoličku a hned aj odpadla.Otec plný smútku bolesti a utrpení drží matku spolu s doktorom a oživujú ju.Matka sa prebudí a vyskočí na doktora:,,Pán doktor zomrie moja dcéra,zomriem aj ja!“ Doktorovi sa nezvyčajne vynorili slzy z očí,a plakal spolu s nimi.čo štrnásť ročné dievča zomrie?Tak mladé celý život pred sebou.,,Môžte ju ísť pozrieť.“,,Aj ideme budeme pri nej až do poslednej chvíle“,povedal otec.Vzal mamu za pás a odišli k Riky na izbu.Riky tak s úsmevom leží až ked nevidela matku celu uplakanú.,,čo sa deje?“,,Ahoj miláčik nič,nič mamke zomrela mačička“,zaklamal otec nechcel aby vedela Riky o svojom stave,,ale mamí ved kupím ti druhú.“Matka sa ešte viac rozplakala ked vedela,že druhú mačku jej už nekúpi lebo sa toho nedožije.Otec matku odprevadil na chodbu.Začali sa radiť či to povedať Riky.No dohodli sa,že to otec povie.Tak sa vrátil aj s tým,že to Riky povie.,,Oci“,ozvala sa Riky ,,je mama v poriadku?“,,Ano Riky ale teraz je dôležitejšie niečo iné.Ty.,,A čo také?“,,Ide o tvoju chorobu zlatko.“Otec sa nechápavo pre Riky rozplakal.,,Oci budem rada ak mi povieš o čo ide.“ ,,Prepáč dobre dobre...ťažko sa mi to hovorí pochop si moja jediná,hviezdička a neviem či ja bez teba vydržím.Máš rakovinu pľúc...Rikyne oči sa naplnili slzami.Začala premýšľať, tak sa spýtala.,,Ocí...Koľko času mi ešte ostáva?“,,Prečo ťa to zaujíma?“,,Pretože ja musím vedieť koľko času mi ostáva na chvíle s priateľmi,chvile s vami.“,,Už len tri týždne.“ Otec situáciu nezvládol ronil slzy jednu za druhou.Pobozkal uplakanú dcéru na čelo a odišiel za mamou.Riky premýšľala,a necítila,že plače.Rozhodla sa,že z nemocnice odíde a bude zvyšok života stráviť s tými ktorých tak miluje ako napríklad Laura jej najlepšia kamarátka.Vstala z postele a odišla na chodbu.Videla ako mama a otec nalepený na seba plačú,a tak sa k ním priblížila a povedala:,,Ja tu s vami budem aj ked odídem z tohto sveta.“Už neplakala držala sa statočne.Chcela aby ani rodičia neplakali.,,Oci,mamí prosím vás neplačte budem sa tak lepšie cítiť.Prosím pre mňa.Mama si poutierala tvár a povedala:,,Ak to má byť pre teba tak som toho schopná.“ Otec iba prikývol keby mal niečo povedať spustil by slzy.A to pred dcérou nechcel.Mama odišla do Rikynej izby a zbalila veci ktoré tam mala.A odišli domov.V aute išli bez jedného slova.Uplne ticho.Riky to už liezlo na nervy a začala hovoriť čo sa jej snívalo.No rodičia prikývovali a smiali sa,no umelo.Došli domov a Riky sa rozlúčila s rodičmi,totiž išla za Laurou.
,,Ahoj Laurá“
,,Riký konečne ťa vidím!Aká som štastná!“ Ked Riky počula,že aká je Laura štastná chcelo sa jej plakať.Ale nie musela sa držať a Laure to nepovedala.A rozhodla sa,že možno ani nepovie.,,Tak čo Riky?čo si robila v tej nemocnici?“,,Ale to len preto lebo som mala niečo so slepým črevom už je to v pohode.“Zaklamala len preto lebo nechcela Lauru urobiť neštastnou.,,Tak to dúfam pod ideme na net našla som niekoho na chate bude sa ti páčiť.“,,Okej tak podme.“
,,Uf ten je tak krásny.Laura kde ty na take chodíš ha?“
,,A čo si si myslela?Už ked mám pokec tak nech tu nájdem všetko pekné!“
,,To je fakt.“
,,Riky?Zdáš sa mi nejaká akási čudná,nič ti nieje?“
,,Som úplne v pohode,no nie tak,ale potom zistíš.“
,,Hej?Možno zistím až ked bude neskoro,žé?Ako vždy!“
,,Prosím ťa Laura neprišla som sem sa hádať!“
,,Nevravím aby sme sa hádali,ale v poslednom čase mi už nič nehovoriš!“
,,Viéš čo?Odchádzam!“
,,Riky,nemyslela som to v zlom.“
,,Uvidíme.....“
,,čo uvidíme?“,,Nič!“ a Riky odišla.Laura sa hodila do postele hlavu ponorila do vankúša,a začala nariekať.Nechápala Riky,čo jej je,čo ju trápi,predsa ako to
mala vedieť ked Riky jej nič nepovedala.A neverí jej,že je všetko v poriadku.
Riky odomkla dvere.Smerovala do izby ked v tom ju seklo a nemohla sa pohnúť.Sadla na zem.,,Bože nie!Prečo ja,prečo práve ja!čo som komu urobila!Snažila som sa žiť podľa pravidiel.Snažila som sa byť ku každému dobrá.No vidím,žé je to všetko zbytočné!Nezažila som lásku,nebola som ešte na žiadnom ostrove,a tak som chcela....!“
Riky sa už dokázala postaviť,potôčiky z očí sa jej liali,a končili pri perách.Nechápala to,ale uvedomila si,žé musí byť statočná a užiť si ten zvyšok a nestrácať čas hádkami s Laurou.Rozhodla sa,že sa k Laure vráti.
Zaklopala na dvere.Otvorila Laurina mama.,,Ahoj Riky,Laura je hore,neviem čo jej je,tak ju azdá poteší tvoja návšteva.Riky prekvapená nebola,vedela prečo je taká.Tak išla a zaklopala jej na dvere izby.,,CHCEM BYT SAMA!“ Skričala Laura.,,Laura,prepáč mi,to som ja Riky,urobila som chybu,ale pochop nič mi nieje.Prepáč,vieš,že ťa ľúbim,a bez teba by to nešlo,možno by som tu už nebola keby som ťa nepoznala.Odpusť mi...Laura sa ešte väčšmi rozplakala.Riky počula jej nárek,rozhodla sa,že do izby vstúpi.Sadla si k nej na posteľ,a pohladila ju po chrbte.,,Laura neplač,ved je všetko v pohode.,,Riki,keby sa ti niečo stalo,môj život by už bol bezcenný,nemal by zmysel,a preto mi musíš všetko hovoriť,aby som vedela čo ma čaká.
Riky sa rozplakala a Laura ju objala.
O dva týždne.
,,Riky á mám ťá !“
,,Laura preto,že je sneh nemusíš šalieť.“,,Tak prepáč,že sa teším!“,,Laura dosť!Možéš sa dalej hrať ty moje malé bejby.“Zaškerila sa.,,No dovoľ,ja som malá?Tak toto ti vrátim!“ a hodila do nej snehovú guľu.Začali sa nahánať po celom sídlisku.
,,Laura počkaj musím si oddýchnuť.“,,V pohode ja si zatiaľ pripravím gulé!“,,Ako malááá!“
Riki,premýšľala,že jej čas sa pomaly chýli ku koncu.Užila si to ako mohla,najviac s Laurou.,,Laura,idem už domov,musím s niečim pomôcť mame.“,,Dobre ale najprv pod ku mne!“Riky sa vybrala za Laurou.Obidve boli v spoločnom objatí.,,Riky,to bolo preto,lebo nikdy nevieme kedy je náš spoločný deň tým posledným.Riky sa len usmiala a rozutekala sa,cestou ronila slzy.
Zastala pred dvermi.Utrela si slzy a vstúpila do domu.,,Ahoj ma.....čo ti je?Mama si dofúkala nos utrela slzy a:.,,Ahoj zlatíčko,nič mi nieje prečo?čistila som cibuľu tak vieš.“Zaškerila sa.,,Ahá jasné,nemám ti s niečím pomôcť,?
,,Nie,ty si chod ľahnúť,alebo popozeraj televízor,alebo chod hrať počítač.,,Mami,ako vieš mne už veľa času nezostáva,tak nebudem sedieť pri počítači ktorý mi nebude chýbať.Teraz potrebujem byť s vami.“Mama sa snažila udržať,slzy ale
smútok bol silnejší.Tak Riky umyla riad,a s mamou si hovorili vtipy,a spomínali aké bolo Rikyne prvé slovo,prvý krôčik a tak.
Končil sa krásny deň.Riky sa hodila do postele.Pozerala do stropu a rozmýšľala,žé ked umrie aké to bude,kde bude,ako sa im tu bude dariť,že už mame nedá pusu na čelo na dobrú noc,že s Laurou sa už nebude smiať na učiteľoch.Otočila sa tvárou k vankúšu.A plakala,plakala.
,,Riky!Dobré ráno“skričala mama.Riky sa úplne nanič pozrela na mamu.,,Riky preboha si v poriadku?!“,,Hej mami,som...v úplnom por......“Nedokončila,zlyhala,mama so strachom v očiach a už so slobodnou nádejou v rukách sa k Riky rozbehla.Už iba cítila,že Riky,nedýcha.Cítila ako jej dušu nesú anjeli hore.Cítila pohladenie po líci,počula šepot:,, Ja tu s vami budem aj ked odídem z tohto sveta.“Rikyne slová,ktoré povedala ked zistila načom je.Mama vzala Riky do svojho lona,a začala hlasno kričať,a nariekať.Nechápala,prečo práve jej dcéra.Niekto zvonil pri dverách otec šiel otvoriť.Stála tam Laura.,,Dobrý deň,Riky je doma?“,,Laura,je doma,lenže sa niečo stalo,pod sadni si a počkaj musím utekať hore!“,,Laura cítila,že niečo nieje v poriadku,rozbehla sa za ním...
Otec videl ako matka drží Riky a plače.Padol na kolená,a začal si trhať vlasy.Hned dobehla Laura,videla ich dvoch plus s Riky.Zrazu sa jej všetko otočilo naopak,všetko naruby,jej život sa v tom momente stal tmavým.Oprela sa o stenu a šmykla sa až padla na kolená.Začala tak hlasno nariekať.Bolo počuť ticho,ktoré kričí.Laura sa po pár minutach len tak tak postavila a utekala na most.Ako Rike sľúbila,že ked zomrie skôr ako ona,tak zomrie s ňou.Roztiahla ruky,pozrela do neba a povedala:,,Vždy a všade s tebou!Ked ty tak aj ja.Plakala si,plakala som aj ja,trpela si,trpela som s tebou.Zomrela si...zomieram aj ja!“a skočila do útesu.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
8. 5.mája 2012 17:13
uff. napis nieco veselsie
Napíš svoj komentár