Voda obmývala naše spomienky a miešala sa so slzami v ktorých sa jemne odrážala nádej a viera.
Drhla som zo seba tú špinu, ktorú si na mne za celý ten čas zanechal a chcela som byť zase raz čistá. Až tak veľmi, že na dvere zaklopali kvapky krvi a ja som im netrpezlivo otvorila.
Bolesť, ktorú som vtedy pociťovala nebola ani zďaleka taká bolestivá ako roztrhnutie toho puta, ktorým sme boli spojení.
Trhalo mi všetky žily keď som sledovala ako obyčajný vodný vír spomienok odplavuje to, čo sme tak ťažko získali.
Ale ty si to tak chcel.
Ty by si sa tomu smial.
Ty by si to aj tak nikdy nepochopil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár