Zvuk poplašného zariadenia, kvapky dažďa, ktoré nepočuť... tak nejako vyzerá môj neskutočne úžasný večer plný ticha a odrazov myšlienok od seba samých. Nie, nie je ich až tak veľa akoby sa mohlo zdať. Iba sú tak dokonalé, že z nich dokážem poskladať takmer čokoľvek.

...prechádzam sa po pláži...iba ja...SAMA....samučičká a za ruku ma drží vietor, tak jemne šibalsky aby som ho cítila keď tu nie je...
Očami zdravím dokonale rozostavanú rodinu hviezd a uši sú opojené šumom mora...Nohy zabárajú do neviditeľných pórov piesku a mne je neuveriteľne fajn... len saténová košieľka veje zo strany na stranu do rytmu pána vetra a sem-tam sa snažím zastaviť čas...neviem ako na to, ale spojím myšlienky a snažím sa nemyslieť, žiť len pre tento jediný okamih, ktorý je ten najkrajší... Len jedna jediná zablúdená myšlienka si nevedela nájsť miesto a....

...susedia by mohli ukončiť radovánky svojich detí, pre môj pokoj v duši a to auto by už niekto mohol ukradnúť, pre môj pokoj v ušiach...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár