Podvedome som si hrýzla do pery, ktorú som si včera nešťastnou náhodou rozhrýzla a teraz som sa uisťovala, že ten napuchnutý kopček tam ozaj je a nemizne.
Prechádzala z jeden sociálnej siete na druhú v nádeji, že napíše. Nikdy to nerobte, lebo aj tak nenapíše a zatiaľ ste mohli ožehliť, alebo umyť riad.
Chýba mi. Kto by to bol povedal. Nič. Ani jedna jediná zmienka, ani jeden jediný pohľad, ani zrnko nádeje, že ešte si na mňa spomenie. Oficiálne z môjho života odišiel a už nikdy sa vraj nevráti. Neoficiálne je to tak, že by len chcel odísť, ale nedarí sa mu to. Asi si v mojom srdci urobil hojdačku, z ktorej sa mu nechce zísť. Škoda že nevie, ako veľmi ma to jeho hojdanie bolí a trápi, keď nemôžem byť súčasťou jeho radovánok.
Počas toho, ako som si veľmi, naozaj veľmi naivne myslela že sa odniekiaľ zjaví jeho Ahoj, napísalo mi pár mužov/ chlapov / chlapcov ... že ako sa mám a čo robím. Chcela som sa premôcť a odpísať, ale nedalo sa. To neboli správy na aké som bola zvyknutá, to neboli správy ktoré pre mňa znamenali perspektívu. To bolo niečo, čím som si chcela dokázať, že ešte stále dokážem zaujať chlapov a potom som sa celkom bezcitne a chladnokrvne odhlásila bez toho, aby som odoslala akúkoľvek odpoveď. Myslíte, že si to tí dotyční všimnú? Lebo ja myslím, že nie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár