Otváranie Šupákovho chodníka
máj 2007
Aj chodník sa môže stať nesmrteľný... Akcia, ktorú započal Šupák pred dosť rokmi, si už žije svojím vlastným životom. Tentokrát sa okrem Uga ujal organizácie aj Amo, a tak sa išli dve vetvy - južná (klasická) z Očovej cez senník, Skalice, Bugárovo, ponad Hrochotskú dolinu a cez Kyslinky na Majerovú. Tu sa spojila so severnou vetvou - Sihla, Pätina, Záhorská, Kopce, Jasenovské sedlo, záver Hrochotskej, Majerová.
Neskôr bola južná vetva premenovaná na haluz, keďže náš Haluz absolvoval práve túto trasu. Nakoniec, dokumentujú to jeho fotky použité na tejto stránke. (Malé jazykové okienko - vetva (na strome) a haluz (na strome) sú synonymá, t.j. slová rôzne znejúce, ale s rovnakým významom.)
Ja s Jackie sme sa rozhodli pre severnú vetvu a tak sme sa už vo vlaku stretli s Grekom. V Kriváni nás čakal Amo, ktorý nás Transporterom odtransportoval na Sihlu. Prvá zastávka bola miestna pekáreň, kde sme kúpili podplameníky. Desať. Veď určite tu ešte nejakí kamaráti pribudnú. Podľa pravidiel numerológie a čísel na Amovom tachometri by nás malo byť spolu 11. Nakoniec sa ukázalo, že desať podplameníkov bol správny odhad. Pred krčmou U Anežky už sedeli Kožuch, Lako, Bronto, Gary, Gugo a práve dorazil aj Čepi. Amo spláchol prach ciest z hrdla a išiel ohlásiť domov Peyraca s Maťou. Tí, čo ešte na Sihle neboli (a chcelo sa im prechádzať sa), išli pozrieť hucule k ohrade. Keď sme sa opäť postretali, už sa blýskalo a hrmelo z troch strán. Po búrke, ktorá sa prehnala podvečer, sa na nás hrnula ďalšia. Keďže noc bola ešte mladá, premiestnili sme sa dovnútra a usadili sa v kľudnej miestnosti bez elektriky, kde nám krčmár Ďuro priniesol pár sviečok. Tak sme tam prekrafali ešte nejaký čas, až sa dnešok preklopil do zajtrajška.
Vonku bolo všetko nacucané vodou a miestny lesák Vojto nás nepotešil informáciou, že búda, v ktorej sme chceli spať NEMÁ otvorenú povalu, ako Amo predpokladal. Tak sme zneužili ponuku a išli spať k Peyracovi - dvaja v obyvačke, štyria v manzardke, jeden na balkóne a traja v kôlni.
Ráno bolo ako vymaľované. Hodili sme si do seba predperitív, kávu, poniektorí aj raňajky. Na seba bágle a vyrazili do hôr. Ja s Jackie skôr pred ostatnými, keďže sme predpokladali, že keď budú chcieť, ľahko nás dobehnú. Lenže oni ani veľmi chcieť nebudú, lebo Amo plánoval zastávku pod Záhorskou skalou, kde mali lesáci gulášpartiu a čapovali pivo.
Tak sme pomaly stúpali po zvážnici, kochali sa rašiacimi mladými bukmi, fialkami a inými kvetmi popri ceste a občas sa vďaka kalamite, ťažbe a rúbaniskám otvárali aj diaľkové výhľady. Skontrolovali sme búdy, ktoré sú asi polhodinu od Sihly popri tejto ceste, na prespatie sú dobré, ale všetci by sme sa nepomestili ani do obidvoch spolu. Zašli sme aj na lúku s chatou pred Pätinou a presvedčili sa, že naozaj by sme sa tam na nocľah nedostali. Zaujímavé je, že tak ako vlani, keď sme tadiaľto prechádzali na Snohy, boli v blate na zvážnici stopy osamelého vlka.
Po modrej značke sme pomaly ukrajovali z kilometrov. Sem-tam menšia prestávka na fotku, pokochanie sa výhľadom smerom na posledné snehy v Nízkych Tatrách alebo na rozložitý Klenovský Vepor. V popredí boli vždy usadené Zákľuky, ako sme ich postupne obchádzali v smerovaní na sever. Chvíľu sme posedeli aj na mieste, kde by chcel Amo odbočiť kvôli zachádzke ku gulášu a pivu. No dovtedy nás nedobehli a tak sme sa podali o kus ďalej. Tu, v stúpaní za sedlom, sa opäť prepletali vlčie stopy. Poobedie nás zastihlo na Záhorskej skale. Tak sme sa na polhodinku natiahli do ostrej trávy, kde sa opieralo slniečko, aby sme si oddýchli pred záverečným stúpaním na Kopce. Asi nám to pomohlo, lebo sme to "vybehli" celkom svižne.
Boli sme teda už na okraji kaldery Poľany. Ani sme nešli pozrieť výhľad, len sme chvíľu uvažovali nad skratkou, zošupom o 300 m nižšie do krátera. Potom sme ale zostali pri pôvodnom pláne a začali zostupovať okrajom do Jasenovského sedla. Tento úsek bol nekonečný, to sedlo ako keby pred nami presúvali. Síce sme mali aj prestávku na občerstvenie, aj mladou vreteničkou sme sa kochali, aj som zodvihol kus železa z akéhosi druhovojnového guľometu, no aj tak nám už bolo dlho. O to horšie, že do sedla sme prišli, keď už sa nad nami sťahovali mračná veštiace večernú búrku.
Tá prišla hádam o polhodinu, práve keď sme sa vynorili z lesa v samom závere Hrochotskej doliny. Keby vydržala ešte raz toľko, snáď by sme stihli doraziť ešte k prvým senníkom na Majerovej. Takto sme sa len uchýlili pod stromy, navliekli na seba pončá, usadili sa na bágle a prikrytí ešte kusom igelitu prečkali najhoršie. Krúpy boli našťastie len také menšie - hráškové, a stekajúce prúdy vody sa nám darilo tiež usmerňovať tak, že sme zostali vcelku suchí. Keď nás nepohodlná poloha omrzela a pršalo už len trochu, vybrali sme sa na cestu. Objavila sa dúha a tak sme sa čvachtali po rozmočenej zvážnici trochu veselšie. Chvíľu na to, ako sme odbočili na lúky, nás dobehli Lako, Kožuch a Gugo. Ostatní z partie sa im kdesi postrácali, problém mohli mať Gary s Brontom, ktorí tento kraj až tak nepoznajú.
Kým sme dorazli na flek, ešte sa spustila jedna spŕška, ktorú sme prečkali v jednom zachovalom salaši. Dokonca tam bolo nachystané drevo a tak sme aj rozmýšľali, že tam zostaneme na noc. Nakoniec však prevládol stádový pud a išli sme za ostatnými.
Pri senníku horel oheň, tak sme sa sušili, jedli, pili a debatovali. Južná haluz dorazila bez problémov, búrku prečkali na Kyslinkách. Cestou mali dlhšiu prestávku na Bugárove, pozrieť osadníkov a zajazdiť si na koni. Ugo mal zážitok - prvýkrát v živote nespadol... Na "svoj" chodník dorazil aj Šupák s bratom Andrejom, kvôli iným povinnostiam sa však pobrali v noci domov. Rovnako ako Frico s Veľkou Zuzkou, ktorí dobehli vlastne len na chvíľu k ohňu. Opozdilci zo severnej vetvy dorazili síce až za úplnej tmy, ale všetci v poriadku. A tak sa pri ohni postávalo, či posedávalo ešte dlho do noci. Ja som zaliezol k Jackie do prístrešku, keď sa mi usušili topánky.
Ráno bolo pekné a slnečné. Klasicky sa nikomu nechcelo baliť a tak sa trochu rozhýbali len tí, ktorí chceli na Šajbe (Strelníky) stihnúť obedňajší autobus. Ostatní sme takí polozbalení posedávali, polehávali na lúke, dopíjali zbytky poperitívov a kecali o všetkom možnom. Nakoniec sme sa pred dvanástou "rozhodli", dobalili, pozbierali odpadky, zahasili oheň a pobrali sa domov. Časť dokončiť vander v pôvodnej trase cez Bukovinu a Mincu na Šajbu. My s Jackie a Grekom sme ako správni vandráci využili každú možnosť ako si uľahčiť život - Puding a Mamut mali v doline auto, a tak nás trhli domov. Cestou sme sa ešte zastavili u Šupáka, ktorý síce nebol doma, ale rodičia nás počastovali kávou. V Hronseku sme ešte bystričanov pozvali na pivo a potom už len domov regenerovať si obité nohy.
Haluz s partiou sa cez Šajbu a Bystricu domov "prebíjali" dost dlho, mali však zážitok z pozorovania medveďa na Bukovine.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár