Po prebudení som začala vnímať aspoň v malom množstve svoje okolie. Cítila som, ako mi je príšerné teplo, no zároveň neskutočná zima. Nemala som poňatia, kde som a ani ako som sa sem dostala. Snažila som sa rozpamätať, no jediné na čo som si spomenula bolo ako som hľadala otca.
No jasné, padala som a niekto ma... chytil? Otvorila som oči, pocítila som neskutočnú bolesť a únavu a tak som ich opäť zavrela. Cítila som pod sebou mäkkú posteľ. Prstami som zarývala do matraca. Chrbtom rúk som cítila deku, ale na brade som cítila perinu. Na čele som cítila niečo chladivé, no vôbec som netušila čo. Odrazu som začula tlmený zvuk krokov smerujúcich ku mne. Dvere sa otvorili a niekto vošiel. Podišiel k posteli niečo položil na zem, sadol si ku mne na posteľ a vec, ktorú som mala na čele vzal. Zrazu som len počula pípnutie nejakého prístroja. Chvíľu sa nič nedialo ani som nič necítila a keď prístroj zapípal znovu ozval sa ťažký a ustarostený povzdych. Mužský povzdych. Keďže bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce mať otvorené oči, musela som sa spoľahnúť len na môj sluch. No malá nádej, že som ho konečne našla, ma upokojovala, aj keď som mohla byť u niekoho úplne iného. Počula som, ako dotyčná osoba niečo namočila a vyžmýkala. Po pár sekundách som na mojom čele ucítila opäť niečo studené. Osoba, ktorá vedľa mňa sedela vstala a otvorila okno. Cítila som ten príjemný svieži vzduch. Započúvala som sa do vonkajšieho prostredia a znelo mi to, ako keď vonku na záhrade stanujete a počúvate nočný život prírody. Premáha ma únava a ja som sa snažila byť ešte aspoň chvíľu hore a zistiť či neznámy je môj ocko a kde som. Bojovala som s tým ale cítila, že nie nadlho. Prosím.. ešte chvíľu chcem vnímať...
„Ahoj Marry, potreb....“ Pohltila ma únava a ja som zaspala.
***
Prebudila som sa a otvorila oči. Všade bola tma. Ako dlho som vôbec spala? Cítila som sa o poznanie lepšie.Pozrela som sa doprava a videla okno, ktoré bolo otvorené na vetranie. Periférne som videla ako sa mi na nočnom stolíku niečo zaligotalo. Bola to plastová nádoba s čírou tekutinou a modrým nápisom – infúzny roztok Ligotal v svetle plného mesiaca. Aby toho nebolo málo za ním stálo ďalších päť rovnakých nádob. Kvôli tme a môjmu, ešte stále nie tak ostrému, zraku som nevidela, či je to pre mňa alebo je so mnou v izbe ešte niekto, čo by znamenalo, že som v nemocnici. Až teraz som si uvedomila, že nemôžem pohnúť pravou rukou. Odkryla som perinu aj deku a zľakla sa pri pohľade na ňu. Bola pripútaná. Potom som zahliadla kanylu a hneď mi bolo jasné prečo.
Posadila som sa a zatočila sa mi hlava. Fú, dobré že sedím inak by to bol pekné bolestivý pád. Pozrela som sa, či na nočnom stolíku je aj niečo iné ako infúzie. „Bingo!“ zvolala som a hneď som vzala pohár plný vody. Moje vysušené hrdlo si to priam žiadalo. Celý pohár som vypila až do dna aj napriek môjmu odporu z čistej vody. Rozhliadla som sa po izbe, v ktorej som bola a už teraz som vedela, že toto rozhodne nemocnica nie je. „Len dúfam, že nie som v dome nejakého bohatého úchyla alebo magora.
„Táto izba je obrovská!“ žasla som. Manželská posteľ, na ktorej som sedela bola z tmavého dubového dreva ako vysoký baldachýn, z ktoreho padala jemná priesvitná látka zachytená o stĺpy krásnou stužkou bielej farby. Oproti posteli bola obrovská skriňa z tmavého masívneho dreva, ktorá bola do polovice steny a končila pár centimetrov od dverí. Stena, ktorú zdobilo okno s obyčajnou bielou záclonou, mala po sebe pár malých poličiek. Na jednej boli knižky, na druhej fotografie v rámčekoch a na ďalšej kaktus. Tá sa mi páči najviac. Pousmiala som sa a obzerala ďalej. Pod oknom bol písací stôl z rovnakého materiálu ako skriňa a zvyšok nábytku. Na ňom stál notebook, písacie potreby, nejaké zakladače a zošity. Pri druhých dverách sa nachádzala komoda, na ktorej boli parfumy, dezodoranty a kľúče. Šibalsky som sa usmiala a bolo rozhodnuté.
Áno, iba mne by v tomto stave mohlo napadnúť niečo také ako ponevierať sa po cudzom dome úplne sama. Zastavila som infúziu a doslova som si vyšklbla kanylu z ruky. Zatlačila som si na to miesto prsty. Pomaly som sa presunula na kraj postele. „Dopekla! Moja hlava. Točí sa ako na kolotoči.“ Preklipkala som očami. „Takto to tu veľmi nepreskúmam,“ nešťastne som si povzdychla. Pomaly, extrémne pomaly, som sa snažila postaviť. Hneď ako som zdvihla svoj kufor a snažila sa to nejak ustáť, už som sa váľala na zemi. „Skurvená gravitácia!“ zahromžila som. Náhle sa otvorili dvere a zažalo sa svetlo. Asi to bol hlasitý pád keď už je niekto tu.
„Áuu moje oči. Vypni to svetlo!“ zakričala som na neznámu osobu, ktorá mi prerušila moje prehľadávanie.
„Už si sa s mojou podlahou dobre zoznámila? Ak áno, bol by som radšej, keby si bola v posteli, kým sa úplne nezotavíš.“
„Thomas?!“ Vyvalila som na neho oči od prekvapenia.
„Aylin?!“ zahral ironický šok, zasmial sa a už ma zbieral zo zeme. Vzal ma do náručia a opatrne položil na posteľ. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa s upreným pohľadom na mňa.
„Tak na to, že som práve spoznala tvoju podlahu, sa mi príšerne točí hlava skoro pri každom pohybe.“ odpovedala som a snažila som sa o milý úsmev. Thomas zažal nočnú lampičku a poriadne si ma prezeral od hlavy až po päty. Otvoril šuflík na nočnom stolíku a vytiahol teplomer. Priložil mi ho centimeter k môjmu čelu a zapol. Ozvalo sa známe pípnutie.
Pri meraní teploty som si Thomasa poriadne prezerala od hlavy až po päty. Čierne strapaté vlasy sa mu vlnili okolo hlavy a zvýrazňovali tak bledú pokožku tváre z ostrými rysami. Jeho prekrásne sivo-modré oči sa na mňa pozerali tak urputne, až som mala pocit, že mi vidia do mojej malej čiernej dušičky.
„Dobre, teplota ti už o dosť klesla,“ vydýchol a na tvári mal spokojný úsmev. „Chvíľu som si myslel, že mi tu zhoríš zaživa.“ Dodal a ukázal mi ciferník.
„O dosť?! Však mám tridsaťosem stupňov Celzia.“ Vyhŕkla som na neho.
„Ešte včera večer si mala štyridsaťjeden. Takže som rád, že tá studená sprcha a lieky zabrali.“
Celá som sčervenela a nahnevane vyštekla. „Čo?! Aká sprcha?!“
Thomas sa začal smiať. „Si hrozne roztomilá, keď sa hanbíš.“ Usmial sa na mňa a pohladil ma po líci.
Ruku som mu odstrčila, chytila ho za golier trička a pritiahla k sebe. Vražedne som na neho hľadela. “Pýtala som sa, aká sprcha?!” Tie posledné slová som skoro až kričala.
Thomas zvážnel a pokojným hlasom odpovedal. “Keď sa prestaneš kričať, tak ti to vysvetlím.”
“Mám prestať kričať?! Ty by si na mojom mieste nekričal?! Neviem kde som, neviem ako som sa sem dostala, nepoznám ťa, dozviem sa, že sme boli v sprche a ty mi povieš, aby som nekričala?! A čo ak by som bola na tie lieky alergická a zabil by si ma?!” Všetka moja frustrácia zo mňa vyhŕkla a slzy sa mi tlačili do očí, ktoré som ihneď potlačila. Nemôžem ukázať žiadnu slabosť. Thomas na mňa len hľadel a čakal, kým si poviem svoje a upokojím sa.
“Už si skončila?” Pozrel na mňa zo zdvyhnutým obočím.
“Nie!” vyhŕkla som bez rozmyslu. “Vlastne áno, nie! Idem domov. Nechcem už nič viac počuť. Teraz som skončila!” Postavila som sa na odchod a kráčala ku dverám. Točenie hlavy som úplne ignorovala.
“Mohla by si byť vďačná, že som sa o teba staral, kým si bola pár dní mimo.” Otočil sa smerom ku mne a mierne sa na mňa zamračil.
“Ja som sa ti o to neprosila,” povedala som si popod nos. Otočila som sa k nemu tvárou, ruky som spustila voľne k telu. “Ďakujem. Teraz mi prosím vráť moje veci, odchádzam. Keďže vidím, že tu bol pravdepodobne lekár,” ukázala som na infúzie “hneď ako mi príde prvá výplata, tak ti to uhradím” odpovedala som už o niečo pokojnejšie. Thomas sa postavil a podišiel ku mne.
“Donesiem ti veci, no najskôr mi musíš niečo sľúbiť.” Vstúpil do mojej osobnej, skoro až intímnej zóny a ja som inštinktívne urobila krok späť.
“Podľa toho, čo to bude,” odpovedala som so zvrášteným obočím.
“Nechceš svoje veci?” Víťazoslávne sa uškrnul. Nadvihla som obočie a snažila sa ho prečítať.
“Na tých veciach môj život nevisí, pokojne pôjdem holá a bosá.”
“Takže nechceš ani toto?” Usmial sa a s vrecka vytiahol medailón. Prekvapene som pozrela zaťala zuby a ruky dala v päsť.
“ Tak, čo odomňa chceš?” podráždené som vyštekla.
“Chcem, aby si mi niečo sľúbila, urobíš to?” spýtal sa znovu a pomaly vrátil medailón späť do vrecka.
Prisahám, že za toto ho raz zmlátim! pomyslela som si.
“Fajn, čo ti mám sľúbiť?” spýtala som sa a za chrbtom si prekrížila prsty. Thomas ma len obišiel a otvoril dvere. Zastal a pohŕdavo na mňa zazrel.
“Keď to budeš myslieť vážne, príď za mnou. Budem na konci chodby vpravo. Sú to posledné dvere, to nájdeš jednoducho. A aby som nezabudol tie prsty som videl.” Vyšiel a zatvoril dvere.
Sakra, ako to vedel? Vyšla som za ním. “Tak fajn!” vykríkla som hneď ako som vyšla za ním. Zastal a pozeral na mňa cez plece.
“Tak fajn, čo?” Nahodil samoľúby výraz.
“Sľubujem,” neochotne som odpovedala.
“Takže tu ostaneš kým sa úplne nevyliečiš a pôjdeš so mnou na večeru.” Nadvihla som obočie. Thomas sa len mierne usmial.
“Sľúbim ti, že tu ostanem kým sa nezotavím, ale na večeru s tebou nepôjdem. Skrížila som si ruky cez prsia a keby mohli pohľady ubližovať, tak by práve trpel.
Ten pankhart to evidentne čakal, pretože mi pred tvárou mával medailónom. Zahnala som sa, že si medailón zoberiem späť, no stihol ho dať z môjho dosahu preč.
“Dones mi veci,” zavrčala som a tresla za sebou dverami.
“Som rád, že dobrovoľne súhlasíš!” zakričal aby som ho počula.
“Ja to hovado zabijem! Čo si o sebe myslí?!” Od hnevu som hodila infúznu fľašu o stenu. “Že dobrovoľne. Pche. Keby nemá môj medailón už tu dávno nie som!” Hodila som sa na posteľ a čakala na svoje veci. Pri čakaní som zatvorila oči a zaspala.
***
Cítila som na sebe pohľad a tak som otvorila oči. Otočila som hlavu a vedľa mňa ležal Thomas a s úsmevom na mňa pozeral.
„Čo sa usmievaš ako pedofil do kočiara?“ podráždene som sa opýtala. Thomas sa najprv zarazil a potom sa začal smiať s plných pľúc. Uvedomila som si, že neležím na konci postele a nohy mi z nej nevisia, ale ležím až pri vankúšoch. Thomas ma pravdepodobne uložil. Ale ako to, že som to vôbec necítila? Všimla som si, že má na sebe aj iné oblečenie ako predtým, než som zaspala. Však som nespala tak dlho alebo áno? Thomasov smiech znel prirodzene. Začínalo to byť nákazlivé a tak som radšej zakročila. „Nesmej sa a radšej mi daj moje veci.“ Thomas ešte stále neschopný čokoľvek povedať iba ukázal na kôpku vecí a smial sa ďalej. Podišla som ku kôpke a zdvihla ju. „A toto má byť zase čo?! Toto nie sú moje veci! Okamžite mi ich vráť!“ zakričala som po ňom a to ho už upokojilo z jeho záchvatu, i keď nie úplne.
„Povedala si, že na tých veciach tvoj život nevisí a zrazu ich chceš späť? A navyše tie handry sa na večeru nehodia, nemyslíš?“
„A kto povedal, že tá večera bude dnes? A nie, vieš čo, dobrý nápad bude to dnes a keďže už som úplne fit po večeri pôjdem rovno domov. Ale najprv sa prezlečiem do svojich vecí.“ Posledné tri slová som poriadne zvýraznila, aby to správne pochopil. Falošne milým úsmevom som sa na neho pozrela. „Mohol by si odísť nech sa môžem prezliecť?”
„Dvere za tebou vedú do kúpeľne. Počkám ťa tu.“ Len čo to dopovedal, už sa uveleboval v posteli.
„Nemal by si sa ísť aj ty prezliecť? Mne povieš, že moje veci sa na večeru nehodia a ty pôjdeš v teplákoch?“ Zdvihla som obočie a pozerala na neho. Až teraz som si všimla, že jeho oči sa sfarbujú do siva. Krása. Len čo som si uvedomila, na čo myslím striaslo ma a v duchu som si dala facku. Samozrejme Thomas si to musel všimnúť.
„Tepláky sú lepšie ako ísť len v mojom tričku.” Thomas si neodoprel, aby nezdôraznil, komu tričko patrí. „A čože ťa tak striaslo? Hádam si nemyslela na niečo neslušné.“ Skonštatoval pobaveným hlasom a žmurkol na mňa.
„Ja..ja som hovorila o mojich veciach a nie o tom čo mám oblečené teraz. A ja nie som tá čo myslí na prasačiny ty úchylak!“
Thomas sa zdvihol, podišiel ku mne a naklonil sa mi k uchu. „Ja sa k tomu aspoň priznám.“ Mierne mi zahryzol do ušného lalôčka. Po tele mi prešli zimomriavky. „Tak šup šup. Choď sa prezliecť, kráska.“ Spravila som krok vzad na narazila do dverí.
„Tak po prvé nenarušuj mi moju intímnu ani osobnú zónu. Po druhé prestaň sa ma dotýkať. Po tretie ma nevolaj všelijak inak okrem môjho mena. A po štvrté z dneška si nerob veľké nádeje.“ Otvorila som dvere a vošla do kúpeľne. Pre istu som sa zamkla. “Tak... poďme na to”. Povzdychla som si a začala sa obliekať. Jediné, čo som mala zo svojho oblečenia bolo spodné prádlo. Až teraz som začala ľutovať, že som si ho v to ráno vybrala. Čierna podprsenka mala od kostic až po zapínanie čipkovaný lem. Čipka bola aj po celých košíčkoch, ktoré mali pevnú stavbu. Čipkované tangáče boli rovnakej farby a dokonale sedeli na mojom tele presne tak isto, ako aj vrchný diel. To tie šaty vyberal podľa môjho spodného prádla alebo je to len blbá náhoda? zamrmlala som si popod nos. Boli na mňa príliš odvážne. Upínali sa na mne ako druhá koža, ale cítila som sa v nich pohodlne. Čipkovaný golier sa tiahol cez ramená až k môjmu dekoltu. Cez prsia sa tiahla hrubšia látka, ktorá tvarovala moje telo. Pod prsiami pokračovala zase čipka až k mojím bokom, kde bola čierna upnutá látka, ktorá končila v štvrtine mojich stehien čipkou. Poobzerala som sa v zrkadle a napočudovanie to nebola až taká katastrofa. Čakala som niečo horšie. Vlasy som si trochu prehrabla prstami a trochu upravila. Keď som sa zamerala na moju tvár, mierne som sa zhrozila, ale tak nejak som to čakala. Moja, už tak bledá tvár, bola belšia než obvykle a v plnej kráse ukázala nádherné kruhy pod očami. Ale čo mi robilo vrásky bolo skôr to, ako som schudla v tvári. Naposledy som takto vyzerala asi pred piatimi rokmi, keď moje telo odmietalo stravu a všetko, čo som zjedla do minúty išlo von presne tou cestou akou prišlo.
Zrazu mi hlavou blysla veta ktorú povedal. “Mohla by si byť vďačná, že som sa o teba staral, kým si bola pár dní mimo.”
“Takže pár dní. To mnohé vysvetľuje.” Tvár som si opláchla teplou vodou, aby trochu dostala farbu, utrela sa a vyšla som z kúpeľne. Prekvapene som hľadela pred seba. “Kedy si sa stihol prezliecť?! Nebola som tam tak dlho.” Prezerala som si Thomasa od hlavy až po päty. Oblečené mal draho vyzerajúce čierne sako a bielu mierne rozopnutú košeľu. Elegantné čierne džínsy a lakovky. Dokonca aj neposlušné vlasy, ktoré mu lietali okolo hlavy, upravil.
“Vyzeráš nádherne,” vyšlo z neho a vyzeral, že je milo prekvapený. Usmial sa na mňa.
“Ty tiež nevyzeráš na zahodenie.” Úsmev som mu opätovala.
“Pri stoličke, hneď vedľa teba, máš lodičky. Obuj sa môžeme ísť.” Thomas len ukázal na stoličku a čakal kým sa obujem. Postavila som sa a jediné, čo som zrazu videla bola tma. Chytila som sa za čelo a tlmene počula moje meno.
“Aylin! Aylin, čo sa deje?! Aylin, odpovedz!” Kričal na mňa Thomas, ktorý bol hneď pri mne a pridržal ma, aby som nespadla.
“Nič... nič mi nie je. Len sa mi trochu zatočila hlava.” Milo som sa usmiala na odľahčenie. “Pomôžeš mi sadnúť si?” Thomas nič nepovedal, len ma zobral do náručia a posadil ma na posteľ.
“Ty ma nevidíš?” povedal Thomas a chytil ma za ruku. Pri jeho dotyku som sa strhla. Zaklipkala som očami a pomaly sa mi začínalo odhmlievať.
“Vidím ťa a niečo som ti o vzdialenosti medzi nami povedala!” pozrela som sa na neho a dala som mu jeho ruku preč.
“Ale nevidela si, však?” Spýtal sa a naďalej sedel vedľa mňa.
“Videla som ťa.” Pomaly a opatrne som zaťala zuby pretože som práve klamala. Keď si to niekto všimne vždy odhalí, kedy klamem.
“Neklam! Viem, že si nevidela, pretože inak by si reagovala na to, ako som ti mával rukou pred tvárou.” Zamračil sa na mňa Thomas.
“Fajn! Chvíľu som nič nevidela. Ako som sa rýchlo postavila zo stoličky zatmelo sa mi pred očami.” Pozerala som sa do zeme pred sebou.
“Tak prečo si mi klamala?”
“Pretože ti nemusím nič takéto hovoriť a nepotrebujem tu byť ani o sekundu dlhšie.” Postavila som sa už o niečo pomalšie, prešla k nočnému stolíku a napila sa vody. Otočila som sa a narazila Thomasovi do hrude. Ten ma chytil za ramená a posadil ma na posteľ. Zo zásuvky nočného stolíka vybral teplomer a znova mi zmeral teplotu.
“Na to, že si od rána nemala lieky ani infúzie som rád, že ti teplota nestúpla.” Pousmial sa a hneď na to zvážnel. “Niečo si mi sľúbila, tak na to nezabúdaj, lebo to môže mať veľmi zlé následky.” Pozrel mi do očí a ja som vedela, že zahrávať sa s ním bude veľký risk.
“Vyhrážaš sa mi?”
“Takže nie si len krásna, ale aj bystrá.” Usmial sa, vzal ma za ruku a kráčal smerom von z jeho izby. Vytrhla som si ruku a zastala som.
"Tiež mi niečo sľub!"pozerala som mu priamo do očí.
Thomas zastal a zaskočene na mňa pozrel. „Aj keď nie si v postavení, aby si si kládla podmienky, vypočujem si to.“
„Čo prosím?!“ prekvapene som sa ho spýtala, ale nechala som to tak. „Sľúb mi, že akonáhle prekročím prah tohto domu, necháš ma na pokoji.“ Stála som s prekríženými rukami a čakala na jeho odpoveď.
Thomas podišiel ku mne, zdvihol mi tvár ukázovákom a palcom a povedal mi do ucha. „Možno.“ Uškrul sa a čakal na moju reakciu.
„Aké možno?! Ja som ti sľúbila to, čo si chcel, tak prečo ty nemôžeš sľúbiť to čo chcem ja?!“ oborila som sa naňho a ruky zaťala v päsť.
„Pretože ja si to môžem dovoliť.“
„Tak a dosť! Keďže ty nedokážeš nič sľúbiť, ruším našu dohodu. Medailón si pokojne nechaj, zoženiem si druhý. Dones mi moje veci nech sa z tejto hrôzy môžem prezliecť.“ Sadla som si na posteľ a začala si vyzúvať lodičky. No to už Thomasovi spadol úsmev z tváre. Nečakal, že by som niečo také spravila.
„Veci ti nedonesiem.“ Pozrel na mňa z vážnym výrazom a čakal čo spravím. Ja som sa len pousmiala vstala som, to že sa mi zatočila hlava som ignorovala a išla som smerom k dverám. Divila som sa, že ma nechal prejsť okolo neho a otvorila som dvere. Vyšla som na veľkú chodbu a zaskočene som sa obzerala, kde môžu byť schody. Na pravej strane sa chodba končila a tak som išla opačným smerom. Vstrede chodby boli obrovské schody, ktoré sa v polovici rozdvojovali. Kde schody skončili tam sa začínala dlažba, ktorá končila pri presklených vchodových dverách oproti mne, a takisto aj po oboch stranách, ktoré zakončovali drevené zárubne. Presklenné dvere strážili dvaja svalnatí, ozbrojení a do smokingu oblečení muži. Ignorovala som ich a ďalej kráčala ku dverám. Obaja bodyguardi sa postavili pred dvere a zatarasili ich robusnými postavami. „Vážne si si myslela, že ťa nechám len tak odísť?“ Stál v polovici schodov a na tvári mal povýšenecký úsmev.
Zarazene som sa k nemu otočila. „Tak sleduj.“ Drzo som odvrkla a vydala som sa k jedným z dverí. Vošla som do kuchyne. Pracovníci na mňa pozerali ako na zjavenie, ale ja som si ich nevšímala. Prišla som k najbližšiemu oknu otvorila ho, vydriapala som sa na linku, prekročila som drez a vyskočila von oknom. Bosými nohami som dopadla na skalky, ktoré lemovali kvety v záhrade pod oknom. Prekročila som na trávnik a rozbehla sa k prvému stromu, ktorý som videla. Ako som bežala, obzrela som sa ponad plece. Rútili sa na mňa bodyguardi, ktorí strážili vchodové dvere. Vyškriabala som sa na strom ignorujúc, že mi vidno všetko od pása dolu v nádeji, že ich to rozptýli. Jediné moje šťastie bolo to, že ten strom bol veľmi blízko vysokého kamenného plota, na ktorý som vyskočila a hľadala vhodné miesto k zoskoku.
„Poď dole skôr, než sa ti niečo stane a kým ešte nie som naštvaný,“ podráždene na mňa hovoril. Thomasa som s veľkou radosťou ignorovala a ďalej kráčala po múre. Našla som si vhodné miestečko na zoskok a s veselým hvízdaním som si k nemu vykračovala. Kým som dorazila do cieľa, dvakrát som skoro padla. Dostala som sa k môjmu vyslobodeniu, keď v tom som zrazu cítila niekoho ruky okolo môjho pása, ako ma zdvihli a ťahajú ma dolu.
„Okamžite ma pusti!“ kričala som na neho. Ale ničomu to nepomohlo. Prehodil si ma cez plece, tresol mi po už zahalenom zadku a pokračoval v chôdzi do domu. Celú cestu som ho udierala do chrbta a obdarúvala štipľavými nadávkami.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
nika1111
26. 12.decembra 2021 22:22
@hamblosko
Napíš svoj komentár