Pred pár rokmi som odišla z práce, kde som pracovala v dobrom kolektíve, mala som odrobených aj dosť hodín do mesiaca a slušný plat, avšak začalo mi vadiť ako utekali dni, že nemám pracovnú zmluvu iba dohodu a nebavilo ma pravidelne navštevovať úrad práce, tak som hľadala niečo, čo by bolo bližšie, priamo v mestečku. Dochádzala som autom do práce, pretože vykonávala som prácu v inom meste, v akom bývam. Malé mestečká sú krásne, veľmi pokojné, a každý sa navzájom pozná, ale čo sa týka pracovných možností, je to ako by ste hľadali na vidieku pristávaciu dráhu pre pár lietadiel. Nájdete len zelenú skoro rovnú lúku, a miesto tak maximálne pre jednu helikoptéru. Avšak podarilo sa cez maminu sestru, dostala som sa k informácii, že je voľné miesto v predajni potravín, napísala som žiadosť a príbuzná ju posunula priamo na personálne oddelenie, kde pozná asistentku.
Samozrejme, pokiaľ nerobíte niečo, čo Vás naozaj baví, a spríjemňuje Vám to deň, prípadne ak za odpracované hodiny nedostávate tak aspoň 1000 eur, tak je to úplne jedno kde pracujete, hlavne, že si máte začo kúpiť krásne nové lodičky, alebo sem-tam dovoliť nejakú malú dovolenku. A tak mi vlastne bolo jedno, že nastúpim na nové miesto, ale uvedomovala som si, že mi budú chýbať bývalí kolegovia. Môžem povedať, že som dosť emotívny človek, ale mám manžela, ktorého milujem a aj dve páry naozaj skvelých kamošiek, s ktorými rada trávim čas.
Takže aby sme sa dostali k podstate, ukončila som dohodu o vykonávaní pracovnej činnosti, a podpísala pracovnú zmluvu pre firmu pokrývajúcu viacero prevádzok s potravinami po celom kraji, ale kancelárie účtarne a personálne oddelenie boli v našom podmanivom mestečku.
Prvý deň, ako som nastúpila, zoznámila som sa s kolektívom, a s priamou nadriadenou, aj keď mi už na začiatku bolo čudné, že priamou nadriadenou je žena, ktorá má nižšie vzdelanie, ako niektorí z kolektívu, ale chápala som to ako vizitku firmy, podľa toho koho poznáš, tak podľa toho ťa zaradia. Vedela som, že nastupujem ako radová pracovníčka, ale nevedela som, že v tejto firme sa razí heslo: „Rob, pokiaľ ťa nepustia domov, nehovor, pokiaľ ti to nedovolia, a nerozmýšľaj, pokiaľ nesedíš v kancelárii.“ Myslím si, že nie som konfliktný typ, ale patrím k ľuďom, ktorí majú nápady, ktorí premýšľajú, ktorí radi pomáhajú a snažia sa robiť ľudí lepšími a veci ľahšími. Prišla som na to, že ani toto sa nesmie, ani premýšľať, ani sa o tom s niekým rozprávať.
Prvý problém prišiel, keď pár kolegov odišlo na materskú, na maródku, prípadne na iné predajne a prijali sa noví zamestnanci. Priama nadriadená bola dosť pod vplyvom niektorých kolegov, a vyhovovalo jej to, pretože jej skladali pravidelne komplimenty o tom aká je, avšak čo sa týka koordinácie práce, bolo to už trocha slabšie z jej strany. O všetkom sa rozprávalo, ale nič prospešné pre kolektív ani pre predajňu a zákazníkov sa nedialo. Neriešilo sa nič, ani počet odpracovaných hodín, ktorý presahoval niekedy aj 250 hodín do mesiaca, ževraj dočasne, ani nezaplatené hodiny sa neriešili, ktoré sme odpracovali, ani preplácanie sviatkov, sobôt a nedieľ, a už vôbec sa nikto nevenoval tomu, že v niektorých dňoch nefungovalo sociálne zariadenie na predajni viac ako týždeň, a obedná prestávka netrvala nikdy 30 minút. Samozrejme okrem fajčiarskych prestávok, ktoré boli časté, nevynímajúc nadriadenú, ale bolo mi to jedno, nefajčím, ale bolo mi jasné, že práve na týchto fajčiarskych prestávkach sa odohrávali najdôležitejšie porady o tom, kto, kedy a ako dlho bude robiť, prípadne kto dostane pochvalu a kto nie, ako na základnej škole, až na to, že tu sa to už nevolá žalovanie, ale donášanie. Ale povedzme si pravdu, ženský kolektív je predsa len trocha emotívny a častokrát zákerný.
Na všetky tieto nedostatky v tejto prevádzke som si zvykla, kým neprišla situácia, kedy z kancelárie zmizli peniaze, presnejšie povedané celkom 900 eur. Všetky sme vedeli, v ktorej skrini je trezor, pretože dve kolegyne boli poverené rozmieňaním peňazí do pokladní, takže mali aj kľúče a kód alarmu do predajne. Zistilo sa to pri prepočítavaní na konci mesiaca, pri uzávierke, ale nadriadená to držala v tajnosti, hlavne kvôli tomu, že sa bála o svoje miesto vo firme, čo sme aj chápali, ale nestáli sme o to, aby sme sa poskladali na niečo, čo sme nevzali, teda aspoň v tejto veci sme sa zhodli celý kolektív. Dlho sa to však tajiť nedalo, musela to nadriadená ohlásiť vedeniu firmy. Začalo sa obviňovanie a presviedčanie hlavného personalistu, že sa máme priznať, inak zavolá políciu. Samozrejme žiadnu políciu nezavolali, nepátralo sa, zamestnanci polície by si vypýtali prehľad služieb, kto, kedy a kde pracoval, a to by pre firmu bol problém - nespočetné množstvo hodín. Trvalo to presne dva týždne, a potom sa hlavný personalista zahral na vyšetrovateľa, a obvinil najslabšiu povahu akú našiel. Kolegyňa, buď odíde sama, alebo dostane automaticky výpoveď. V ten deň, bolo to tuším koncom september, bola posledný deň v práci, okamžite dostala neplatené voľno a rozviazanie pracovnej zmluvy. Mala štyri deti, manžel invalidný dôchodca, na právnika nemali financie. A my, nikto nechcel vedieť, kto to spáchal, báli sme sa výpovedí, práca ako práca, ale aspoň nejaká, každý len chcel, aby sa ten dusný vzduch okolo peňazí rozplynul a na predajni zavládol pokoj. Koniec to však nebol, vedenie firmy nám oznámilo, že nám bude z platu odrátané určité percento každý mesiac, podiel, ktorý sa rozdelí z 900 eur medzi všetkých na predajni. Nikoho nezaujímalo, že kancelária sa nezamykala, nikto nepátral po tom, že blízko trezora sa zdržiavali aj zákazníci, a v kancelárii často popíjali kávu sami dealeri potravín, čakajúc na nadriadenú, kým sa vráti. Obvinenie bolo hotové, peniaze sa firme vrátili a každý, okrem zamestnancov predajne môže byť spokojný.
Približne v tom období jedna z kolegýň požiadala o zníženie hodín za mesiac, aspoň na 200 hodín do mesiaca, pretože má dve malé deti, chlapčeka a dievčatko, a takmer ich nevidí. Automaticky jej to zamietli, s tým, že ak sa jej nepáči, nastúpi na jej miesto niekto iný. Má však skončenú vysokú školu, dala výpoveď s tým, že pre takýchto ľudí nebude pracovať, a skúsi si nájsť niečo v svojom obore, čo nie je v dnešnej dobe jednoduché. Urobila však pre bývalé kolegyne jednu dobrú a pozitívnu vec, poslala list na úrad, ktorý sa zaoberá dohľadom nad pracovnými záležitosťami, a kontrola z úradu prišla hneď na tretí deň. Do ďalších troch dní sme mali ďalších 4 kolegov, a trocha menej hodín, rozšírili nám denný pracovný čas, takže sme sa dostali na nejakých 200 hodín do mesiaca, a výplatná páska šla tiež smerom dole.
Po novom roku som si myslela, že je už všetko za nami, a že sa už nič nemôže „pokašľať“, opak bol pravdou. Hneď v druhom týždni sa ozvala účtareň s tým, že sa im na pokladniach a účte zvyšuje 900 eur. Nadriadená spočítala zase trezor, výbery, vklady, lístky, terminály, a potvrdilo sa to. Zvyšovalo sa 900 eur a zrazu nik nevedel odkiaľ sa nabrali...teda nik o tom nechcel hovoriť. Jedna zamestnankyňa dostal výpoveď, kvôli krádeži ževraj, ale spravila sa chyba, nik nevie kedy, prečo a kto ju urobil, ale peniaze, ktoré nám boli posťahované sa nakoniec zvyšovali. Niekde medzi kanceláriou a účtarňou sa stratilo 900 eur, a po ročnej uzávierke sa aj zvyšovali tie, čo sa vyzbierali od zamestnancov. Takže nič sa nestratilo, nikto nič neukradol, niekto niekoho vyhodil a nik nikoho nevzal naspäť do práce, a ospravedlnenie zo strany firmy ani neprichádzalo v úvahu. Jedným slovom slovenská firma, kde zarábajú len majitelia, a pracujú len zamestnanci, a niet zmeny bez výpovedí. Ale nám zamestnancom aspoň odľahlo, že nikto medzi nami nekradne.
Po dvoch mesiacoch sa mi v sklade pošmykla na rebríku noha, a vytkla som si členok. Zarazilo ma, že ma nik nemal za potreby odviesť na pohotovosť, ale boli sme v plnom nasadení, Veľkonočný týždeň je častokrát nepríjemný a zradný, ľudia nakupujú ako by bol koniec sveta. Nadriadená si nevedela predstaviť, že by som šla na maródku práve teraz, a v ten deň ma potrebovala v pokladni. Tak som to vydržala ešte jeden deň, ale potom som sa už nevedela ani obuť, a chodiť, to bola neznesiteľná bolesť. Tak ma manžel odviezol na chirurgiu, kde mi to zosnímkovali a poslali ma na ďalšie vyšetrenia. Nahlásila som to ako úraz v práci, pretože ma ani nenapadlo, že z toho budem mať problémy, keďže mám pracovnú zmluvu, a pravidelne mi z výplaty sťahujú úrazové poistenie, opak bol ale pravdou. Hneď ako manžel odniesol maródku do zamestnania, volali mi z personálneho oddelenia, hlavný personalista, a telefonát to príjemný nebol. Inteligentný človek sa aspoň pozdraví, potom predstaví a povie, čo potrebuje. Tu sa však pozdrav a meno, i zdvorilostná formulka „dúfam, že to nie je vážne“ akosi vynechali a prešlo sa k samej podstate veci: „Ako je možné, že ste si dovolila nahlásiť pracovný úraz? Nahlásila ste to naozaj, že sa Vám to stalo v práci, nemohlo sa to stať doma?“ Nadriadenej som oznámila, čo sa stalo, a že som spadla, tiež aj to, že ma ďalší deň poobede manžel odviezol na chirurgiu, odniesol maródku a tým to pre mňa končilo, chcela som len, aby to prestalo bolieť a ja som mohla opäť chodiť. Potom z personálneho oddelenia ešte volala asistentka a prebrala so mnou fakty, ako sa to stalo a upozornila ma na to, že to môže mať pre mňa negatívne dôsledky, ak nastúpim do práce, pretože som to nemala hlásiť ako pracovný úraz, nastolila som firme zbytočné problémy, a časom sa to môže podpísať pod moju výpoveď.
Toto ma dorazilo... Som problémový typ zamestnanca? Nie som bezproblémový človek? Mám potrebu niečo riešiť s niekým? Nemyslela som si, že mi stačí byť ticho a pracovať? Je to naozaj tak skazená firma, je to normálne, alebo jednoducho som len v nesprávnej prevádzke? Som problémom ja alebo jednoducho sa firma zbavuje povinností a je nelojálna k svojim zamestnancom? Alebo je to len charakterom nadriadených bažiacich za väčšími financiami?
Mám v tom jasno, viem, že som urobila správne, ale viem aj, že firma v žiadnom ohľade pri svojich povinnostiach k zamestnancom nie je lojálna, a hlavne ma to priviedlo k tomu, že si musím hľadať nové zamestnanie, pretože ani jedno z mojich „ja“ nie je za to, aby som pracovala pre ľudí, čo sa v telefonáte nevedia ani slušne pozdraviť. A dúfam, že to všetko časom pochopia aj moji kolegovia, a ja budem spokojná v ďalšom zamestnaní s charakterovo silnejšími osobnosťami.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár