Časť prvá: MINULOSŤ NEZMENÍŠ... CHVÁLABOHU
Za posledných pár rokov som dospela akosi rýchlo. V poslednej dobe sa nad tým zamýšľam často. Možno k tomu dopomohol ten odchod zo Slovenska. Ale koli čomu som zdrhla? Koli chalanovi. Páčil sa mi tak moc ale ja som ho nezaujímala. Vôbec. Chcel byť kamarát pretože on bol kamarát so všetkými.
Nechcel dievča. Načo by mu bolo keď mal toľko problémov sám so sebou? Už som na neho úplne zabudla. Za celý čas čo sme boli v Brne som si na neho spomenula asi trikrát. A teraz mi to príde smiešne.
V Brne to bolo niekedy dosť ťažké. S Megi sme boli spolu 24 hodí denne. To niekedy človeku prepína. Hlavne keď má neuveriteľnú chuť byť sám so svojími myšlienkami.
Ale prežili sme. Niekedy som volala domov aby mi poslali peniaze na účet, niekedy som si poplakala vnoci do vankúša, niekedy sme sa nasmiali tak že som mala svalovicu na bruchu. Raz dobre, raz zle. Zažili sme skutočný svet.
Niekedy si hovorím, že toto všetko nemohla byť náhoda. Udalosti sa sypali v takom poradí, že s odstupom času vidím ako to všetko do seba zapadalo.
Na strednej som nepatrila medzi krásavice a preto väčšinou keď sme po škole išli do mesta chalani sa otáčali, ale nikdy nie za mnou. Nikdy mi to obzvlášť nevadilo. Bola som taký trochu mámvpičista a tak som to neriešila. Potom, keď sme odišli do Brna sa to začalo meniť. Bolo to zvláštne ako som s chalanmi v robote dokázala preklábosiť celú 12 hodinovú smenu. Mne sa to začalo páčiť až kým som si neuvedomovala o čo každému ide... Stále tá istá pesnička dookola. Až raz prišiel do práce jeden nováčik.
Prezývali ho Pepo aj keď sa tak nevolal. Bol niečim hrozne zaujímavý. Bol pekný, bol zábavný a ja som ho nemohla pustiť z hlavy. Znova som začala pociťovať tie isté zvláštne pocity ako pri tom chalanovi kôli ktorému som odišla. Vždy sme spolu kecali bez problémov a ja som sa tešila vždy do roboty lebo som vedela že sa tam stretneme.
Bývali sme v jednom hoteli a bývalo nás tam asi 10. Zavolali sme tam aj ostatných brigádnikov z roboty aby to bola párty ako má byť. Ja som dúfala že sa veci dajú do pohybu. A veru aj dali. Šiel na izbu s jednou babou ktorú som nemohla vystáť. Niečo vo mne zomrelo. Keď som ich videla ako sa snažia aby ich nikto nevidel že potichu zdrhajú,
priala som si byť sama. Ale nebolo kde a tak som sedela medzi ostatnými a počúvala ich hlúpe narážky a mne sa chcelo plakať. Nemohla som. Nemala som právo.
Sadla som si na chodbu a prišiel za mnou Dávid. Klasik ktorý svojími neuveriteľnými rečami vedel zdvihnúť náladu. Zrejme tušil čo sa stalo, ale túto tému vynechal a snažil sa ma rozveseliť. Podarilo sa aspoň na chvíľu.
V pondelok sme išli do roboty. Bolel každý pohľad na nich. Definitívne som prehrala. "Si looser! ! ! " hovorila som si. A veru som sa tak cítila až kým neodišiel naspäť na Slovensko.
Bol to študent VŠ v našom meste. Nikdy predtým som ho tam nevidela a dúfala som že sa to ani nikdy nestane.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár