Kráčala bez zastania nevedno kam. Z oboch strán ju predbiehali ľudia, náhliac sa za šťastím.
Nevedela či má utekať, alebo tam ostať stáť. Zastala a otočila sa, chcela tím ľuďom vidieť do tváre. V ich očiach videla len beznádej, smútok a pochybnosti. Nevedela vôbec kam sa tak ženú, chcela ich zastaviť no nevedela zo seba vydať ani hláska. Bolo tam toľko ľudí no každý jeden bol výnimočný. Boli tam ženy a muži rôzneho veku, s rôznymi životnými príbehmi, ktoré sa často končili tou nekončiacou beznádejou.
Zrazu ju niekto potiahol za lakeť. Bola to ona. Mala možno päť rokov, vlasy zapletené do vrkočov, nos maličký ako gombička a očká veselé a modré ako nebo. Na rukách fixkami napísané meno Lauren. Už si bola úplne istá, že je to ona , keď bola malá. No nechápala prečo. No zrazu si spomenula na jednu múdru vec, ktorú jej povedala starká keď bola taká malá.
Znela : "Cesty za šťastím sú tie najširšie cesty sveta no ľudia na nich do seba aj tak narážajú. Sú vykladané tými najvzácnejšími kameňmi aj keď tie kamene sú len obyčajné a veľmi ošúchané. Stretávame na nich úplne neznámych ľudí, no aj starých dobrých známych o ktorých by ste nepovedali, že nemajú dostatok šťastia. Ale hlavne tu stretávame sami seba, mladších a neskúsených, nevinných ako sa ženieme za šťastím, ktoré nám nebolo dopriate."
A tak kráčala ďalej tou širokou cestou najširšou no najplnšou zo všetkých a vedela, že na konci nájde šťastie, ktoré tak dlho hľadala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
romanussa
30. 7.júla 2009 12:35
pekné...
Napíš svoj komentár