V dnešnej dobe máme videokamery takmer na každom kroku. Či už sú to miniatúrne objektívy videokamier na mobilných telefónoch, webové kamery na našich notebookoch, priemyselné kamery strážiace našu bezpečnosť a súkromie, digitálne či analógové kamery alebo trikové kamery používané vo filmovom priemysle, vedecké kamery prispôsobené napríklad na zaznamenávanie veľmi rýchlych dejov (vysokorýchlostné kamery zaznamenávajúce rýchlosťou niekoľko desaťtisíc obrázkov za sekundu), kamery schopné zaznamenávať v noci, kamery zaznamenávajúce teplo (infračervené spektrum) či kamery s veľmi vysokým rozlíšením a priblížením (používané v sledovacích lietadlách, sondách a satelitoch hlavne v Americkej armáde, ale aj inde), s výsledkami ich práce sa stretávame prakticky stále. Ich využitie je taktiež takmer neobmedzené: od prieskumu miest nebezpečných pre ľudí cez použitie vo filme až po stráženie obchodov či firiem.
Základná konštrukcia videokamery je zložená z 2 častí: snímacej a záznamovej časti. V snímacej sa nachádza CCD (1 alebo 3) čip, objektív, ovládacie prvky pre zoom, ostrenie, clonu atď. a záznamová časť slúži na uloženie zachyteného obrazu a zvuku na nejaké médium: pásku, disk alebo do pamäte harddisku alebo flash pamäte.
HISTORIA:
Vznik videokamery nebol záležitosťou jednotlivca. Videokamera, ako ju poznáme dnes vznikala postupne približne od 15 storočia a jej vzniku predchádzali tri pomocné objavy: ovládnutie elektrického prúdu, pokroky v oblasti optiky a vynález fotografie. Prvý zlom nastal v roku 1881, keď Thomas Alva Edison postavil prvú elektráreň. K rozhodujúcemu kroku vpred v posledných dvoch oboroch došlo takmer súčasne. V roku 1824 vydal anglický učenec Peter Mark Roget dielo „O zachovaní obrazu pohybujúcich sa predmetov“ v ktorom vysvetľoval nedokonalosť ľudského zraku a jeho vlastnosť: tzv. doznievanie zrakového vnemu. Prejavuje sa tým, že aj desatinu sekundy po tom, ako predmet už nie je v zornom poli oka si náš mozog stále pamätá ako daný predmet vyzeral. Ak teda v určitej frekvencii budeme striedať statické obrazy, budú sa nám zdať ako pohyblivý film.
Rogetov objav nezostal nepovšimnutý a zanedlho sa objavil prvé mechanické hračky, ktoré fascinovali širokú verejnosť, ale aj vedcov. Ich konštrukcia bola jednoduchá, na pruhu papiera alebo pergamenu boli namaľované postupné fázy pohybu. (napríklad cválajúceho koňa) tento pás bol nalepený na stene bubna uprostred ktorého bol zdroj svetla. Pri roztočení bubna primeranou rýchlosťou začali jednotlivé fázy pohybu splývať a pretože boli zozadu podsvietené jasne zobrazovali „dej“ jedného pohybu, skoku alebo kroku postavy na páse. V tej istej dobe ako sa začali objavovať Rogetove optické hračky, zahájil francúzsky chemik Joseph Nicéphore Niepce práce na vynáleze fotografie. Zo svojimi pokusmi začal v roku 1822 a od roku 1826 mu v jeho práci pomáhal chemik a divadelný výtvarník Louis Gaguerre. Po Niepceovej smrti v roku 1833 pokračoval Dauguerre samostatne v jeho diele. V roku 1839 bola Daugerrova práca korunovaná úspechom, francúzskej akadémii vied predviedol prvú fotografiu. Predstavovala zátišie zachytené na postriebrenej doštičke , potiahnutej jodidom bromitým.
PRVÁ KAMERA
Spojením skúseností nadobudnutých rôznymi vedcami ktorí sa zaoberali optickými hračkami s vynálezom daugerrotypu (postriebrená sklenená doštička s vrstvičkou jodidu bromitého na ktorú bola zachytená prvá fotografia) sa mohol pochváliť kníhkupec „obrátený“ na fotografa, Angličan Eadweard Muybridge, v roku 1878 dosiahol výsledok, ktorý mal až neuveriteľne blízko ku skutočnému filmovému záberu. Zachytával totiž pomocou 12 a neskôr 24 fotografických prístrojov 4 fázy behu cválajúceho koňa. Takto miesto ručne maľovaného pásu zo stroboskopu alebo zoetropu vznikol predchodca dnešného filmového pásu, na ktorom sú obrazy zachytávané fotograficky. K vlastnému filmu ostávalo urobiť už iba pár krokov. Hlavná prekážka, ktorú bolo treba odstrániť bola doštička na ktorú Daguarre fixoval svoje daguerrotypy. Bola sklenená, čiže sa nedala natáčať na kotúč, bola tuhá a nepraktická, a ako vynálezcovia skoro zistili, aby obrázky vytvorili reálnu ilúziu pohybu, muselo sa ich za 1 sekundu pred objektívom objaviť aspoň 16. na to však boli príliš ťažké a krehké. Tieto problémy sa snažilo prekonať niekoľko vynálezcov a je veľmi ťažké zaistiť ich prvenstvo a konkrétne prínosy. Ich prvým krokom bolo použitie papierového pásu miesto sklenených dosiek. Medzi týchto vynálezcov patril
Francúz Étienne-Jules Marey, ktorého fotografická “puška” bola schopná zhotoviť až 100 snímok za sekundu, papierový film sa však nenechal premietať. To sa snažil vyriešiť Angličan William Friese-Greene, ktorý dlho robil pokusy s napúšťaním papiera olejom (aby mu docielil trvanlivosť, mäkkosť a priesvitnosť) a hľadal nové vhodné materiály pre snímky. Jeho vynález mu nepriniesol žiadny prospech, práve
naopak, zavinil, že niekoľko posledných rokov svojho života strávil vo väzení pre dlžníkov. Prvý film bol natočený kamerou patentovanou v Anglicku v roku 1880. autorom bol Louis Aimée Augustín le Prince. Zachovali sa časti 2 filmov, prvý bol snímaný pri 11 snímkou za sekundu, druhý okolo 20 snímok za sekundu a s použitím tzv. Maltézskeho krížu dokonale zaručujúcim krokový posun papierového pásu. Oba filmy boli nasnímané na citlivé pásy papiera širokého 5,5cm.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár