ZVUK
Prvé filmy sa premietali cez prestávky tanečných programov, teda na miestach, kde prirodzeným doplnkom programu bola hudba. Na začiatku sa najskôr musel klavirista, alebo orchester podľa nôt dovezených spolu s filmom sa naučiť hudobný doprovod, ktorý potom spolu s filmom odohral. Bolo to však neefektívne riešenie, preto sa v rokoch 1908 až 1914 francúzsky producent Léon Gaumont a nemecký režisér Oscar Messter pokúšali vymyslieť, ako by to vyriešili. Gaumont prišiel na systém spojenia zvuku z platní s filmovým obrazom a nazval ho chronofón, zatiaľ čo Messterov systém, z technického hľadiska rovnaký, sa nazýval biofón. V obidvoch systémoch sa kládol zvlášť veľký dôraz synchronizáciu zvuku z platne a filmového obrazu. Vyžadovalo si to skonštruovanie zvláštnej elektrickej aparatúry, ktorá zároveň spúšťala aj platňu aj film. Veľkým nedostatkom tohto systému bolo, že zvuk z platní bol príliš slabý a hluk premietacích strojov ho prehlušoval. Aby tento nedostatok odstránili, zaviedol Messter systém piatich zároveň, zatiaľ čo Gaumont zosilňoval zvuk gramofónu pomocou stlačeného zvuku. Ani jedna z týchto metód však nepriniesla uspokojivé výsledky. S príchodom vojny upadol záujem o film a vývoj sa zastavil. V povojnovom období prišlo k prevratnému objavu v troch rôznych krajinách zároveň. V rade vynálezcov moderného zápisu na zvukový pás sa uvádza Angličan Eugene Lauste, kolektív nemeckých inžinierov rádiotechnikov, vystupujúcich pod spoločným menom Triergon. Jeho členmi boli Joseph Masolle, Hans Vogt a Joseph Engl, Američan Lee De Forest a Rus Šorin. Základnou snahou všetkých vynálezcov bolo odstrániť nepraktickú prekážku, aby boli obraz a zvuk zaznamenávané naraz, na jedinom filmovom páse. Záznam zvuku na filmovom páse odpovedá celkom záznamu na gramofónovej platni s tým rozdielom, že pri nahrávaní platne je mikrofón spojený s aparatúrou, ktorá podľa intenzity zvuku vnikajúceho do mikrofónu vyrýva žliabky na platni, pri zápise na filmový pás je mikrofón spojený s vhodným svetelným zariadením, ktoré zvuk prevádza na svetelné kmity. Svetlo sa odráža na svetlo citlivý pás ako širšia, čierna stopa. Dochádza teda k akémusi fotografovaniu svetelných kmitov. Posledné významné zlepšenie kvality zvuku súviselo s vyššími nárokmi na hudobné nahrávky všeobecne. Ray Dolby preto uviedol do života svoje presvedčenie že vernosť zvuku spočíva v presnej reprodukcii zvuku i ticha. A tak v druhej polovici 60tych rokov minulého storočia vyvinul systém pre zníženie hluku a šumu nahrávaného zvuku. Prvý film so zvukovým záznamom Dolby sa dostal do kín v roku 1974, o rok neskôr sa objavil Dolby Stereo a tento systém sa začal rýchlo síriť po celom svete.
FARBA
Prvé pokusy s farebným filmom spadajú do konca 19 storočia a sú odvodené od pokusov s farebnou fotografiou. Na začiatku bolo ručné kolorovanie – každé políčko čiernobieleho filmu bolo ručne vyfarbené. Bolo to však veľmi zdĺhavé, náročné a nákladné. Neskôr bola táto práca čiastočne uľahčená použitím jednoduchých šablón. Ďalšie zjednodušenie priniesli chemické úpravy, kedy sa čiernobiely film namáčal do rôznych roztokov, ktoré ho určitým spôsobom zafarbili. Tzv. vitrážovaním sa sfarbovali svetlé plochy zatiaľ čo tónovaním sa farbili tmavé. Pritom sa dodržovala konvenčná symbolika farieb: červená pre žiarlivosť alebo oheň, zelené boli krajinky, žltá bola sucho alebo neúprimnosť a modrá noc či tmu. Avšak tento spôsob farbenia čiernobielych filmov nemohol byť použitý pri filmoch so zvukovou stopou, pretože chemikálie ju narušovali a poškodzovali. Preto sa začali používať farebné filtre pred objektívmi. Prvý komerčne úspešný proces prirodzeného zafarbenia bol dvojfarebný Kinemacolor.
Jeho autorom bol George Albert Smith a základom jeho vynálezu bolo natáčanie i premietanie cez zelený a červený filter. Bolo to však veľmi nákladné, lebo musela byť použitá špeciálna kamera a potom aj projektor, a nedalo sa natáčať v interiéroch. Film sa natáčal aj premietal dvojnásobnou rýchlosťou striedavo vez oba filtre, čo spôsobovalo skoršie opotrebenie filmu. V roku 1917 vymyslel Herbert T. Kalmus nový proces zvaný Technicolor, pri ktorom boli jednotlivé políčka farbené na červeno a zeleno a potom montované do jedného pásu. Kvalita však nebola valná, tak Kalmus vymyslel trojfarebný Technicolor. Farba sa však nerozšírila tak rýchlo ako zvuk, pretože tento spôsob vyžadoval jednak trikrát viac materiálu a navyše aj špeciálnu kameru. A tak sa hľadala nová podoba Technicoloru, ktorá vznikla na začiatku 40tych rokov 20. storočia spojením 3 farebných pásov do jediného.
SYSTEM AMPEX
Prvý prístroj schopný v televíznom štúdiu zaznamenávať naraz aj obraz aj zvuk na magnetický pásik a opakovane ho reprodukovať zostrojil po niekoľkoročnom mravenčom snažení v roku 1956 Američan ruského pôvodu Alexander Michaljovič Poniatoff, zakladateľ firmy AMPEX. Jeho pokusy s nahrávaním televízneho signálu rovnakým spôsobom ako sa nahrávalo na audio magnetofóne do pozdĺžnej stopy na páske nevyšli, pretože k záznamu signálu s frekvenciou okolo 5 MHz by musela páska bežať rýchlosťou minimálne 108 km/h a vtedajšie materiály neboli schopné takúto rýchlosť vydržať. Poniatoff preto použil tzv. priečny záznam, ktorý v roku 1953 vynašiel a patentoval nemecký inžinier Eduard Schiller. Prvý fungujúci Ampex VR-1000 bol schopný na 30 kilogramovú cievku vtedy najkvalitnejšej pásky Scotch 3M širokej 2“ (50,8mm) nahrať a prehrať polhodinový televízny program. Páska bola vákuovo prisávaná do žliabkového korýtka kde proti nej rotovali 4 záznamové hlavy rýchlosťou 15000 ot/min. signál každého televízneho signálu bol tak rozdelený na devätnásť riadkov zapísaných naprieč husto vedľa seba. Nahrávka sa však dala prehrať len niekoľkokrát za sebou, pretože mechanické opotrebenie narušilo synchronizáciu otáčania hlavy a bežiaceho pásu. behom dvoch rokov však bolo toto zariadenie zdokonalené a bolo schopné zaznamenávať aj farebný obraz. Tento systém bol však príliš zložitý na použitie v domácnosti, no v roku 1962 našla riešenie spoločnosť Toshiba. Pásku ovinula šróbovito okolo šikmo uloženého bubienku s hlavami, takže záznamové stopy bežali v ostrom uhle k pozdĺžnej ose pásky ktorej rýchlosť tak bolo možné znížiť. V roku 1975 spoločnosť SONY uviedla na trh systém Betamax a o rok neskôr prišla spoločnosť JVC s domácim video systémom VHS a začal tým súboj video formátov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár