Škola. Nepriateľka spánku, voľného času a sladkej nevedomosti. Jednej takej práve kráčam v ústrety. Nebolo by na tom nič zlé, nebyť toho, že kráčam do školy svojej priateľky v jej tele.
No ale čo, povedal som, že to zvládnem, tak ma to nesmie opustit teraz, keď má dôjsť k činu.
Pred hlavným vchodom tej betónovej obludy s pôvabnosťou černobyľského sarkofágu postávalo zopár jedincov, ktorí vyzerali ako muži pri sexe – nevedeli sa rozhodnúť, či dnu, alebo von. Ja som sa odvážne vztýčil do plnej výšky a ráznym krokom si to namieril k páru plastových dverí. Tie sa za mnou zavrelli, a až do nejakej tretej ma odsúdili deň plný trapasov a problémov a uväznili. Prvý problém bol, že som vôbec nevedel, kde je moja trieda. Našťastie v bufete sedela pani, ktorá sa tvárila veľmi ochotne. Asi ako pes pri poštárových nohaviciach. Teraz už len čo si vymyslieť, aby som zistil, kde mám triedu.
„Dobré ráno, teta. Nemohli by ste mi, prosím vás pekne, povedať, či je moja trieda tam, kde má byť? Včera sa hovorilo, že nás presťahujú.“
„Áno, včera, v nedeľu sa niečo hovorilo. Havran, keď nevieš klamať, radšej to nerob.“
Chvalabohu, že bola bystrejšia ako vyzerala.
„Nie, o ničom takom neviem, ste normálne na druhom poschodí, tretie dvere na ľavej strane.“
Tak som sa poďakoval, zvrtol na päte a vybral sa stúpať po schodoch, po schodoch, poznávať poschodia. S každým prekonaným schodom sa ma zmocňovali čoraz horšie pocity, jednak preto, lebo som sa zadýchaval, a potom preto, že som si uvedomil, že sa blíži hodina mojej smrti. Amen.
„Tretie dvere, tu som.“ –povedal som, a s malililičkou dušičkou som zaklopal a vošiel do vnútra.
Tam už sa na stoličke s rukami za hlavou rozvaľoval srdce mého šampion (srdca v tele, nie môjho) – Dano. Boh medzi učiteľmi. Pod jeho spaľujúcim pohľadom som sa chtiac-nechtiac začal červenať, ale pristúpil som ku katedre, že sa ospravedlním.
,,Dobré ráno, pán učiteľ, ospravedlňte ma, že meškám, ale nestihooola som električku,“
Chyba. Na mojej škole by to možno bolo v poriadku, ale čo mi Ivi nehovorila, že sa ospravedlňuje na konci hodiny?
„Ivana, okrem toho, že meškáš, vykáš mi a narúšaš priebeh vyučovania ospravedlnením za desať minút meškania, ktoré som ti aj tak nezapísal, ešte máš jeden problém, hádaj aký.“
„No doprčic, čo som mal niečo priniesť? Čo tu na mňa tento tu skúša?“
„Aký?“ – spýtal som sa nevinne hľadiac.
Bez slova ukázal na moju hruď. Skĺznem pohľadom tam, kde ukazuje.
„Čo je? Mám špinavú mikinu, alebo čo? O čo mu ide?“
„Nemáš podprsenku, alebo len zle vidím?“ – pri tejto poznámke nastalo v triede ticho, ako keby uťal. To som ja v myšlienkach utínal jeho hlavu.
„A doprdele, fakt, to je až tak vidno? Veď mám tričko a mikinu! Ako som na to mohol zabudnúť?! Nenávidím ťa, učiteľ Dano!“
„No, tak som zabudla, deje sa niečo? Vy... Ty si si určite tiež nedal trenky a chodíš naostro.“
Zmĺkol som, prekvapený vlastnou drzosťou, no on sa len pousmial.
„Sadni na miesto a buď rada, že som mal chvíľkový výpadok sluchu“
Poslušne som docupital na miesto v strede prvej rady, sprevádzaný posmešnými pohľadmi spolužiakov.
„Tak sa smejte, hyeny, no!“
Zvyšok hodiny prebehol v pohode, odhliadnuc od toho, že som nevedel, o čom melie. Svaly. Jediné, čo sa mi vybavilo, bolo porovnanie s hydraulikou, ale to tu radšej nespomínať.
Po biológii som nasledoval stádočko spolužiakov na matiku. Pripadalo mi to ako na vysokej. Dve hodiny, počas ktorých som len zízal na tabuľu a snažil sa zapísať všetko, čo na nej bolo.
Fuj, matika! Kšá!
Ďalšia hodina bola fyzika. Tam sa opakoval postup ako na matike, keďže preberali čosi s elektrinou. Blbá elektrika. Nestačí, že to funguje? Musia sa všetci aj naučiť ako? Jaaa, keby som bol ministerstvom školstva, to by sa diali veci! Takže som si ďalšie dve hodiny posedel v polospánku rozmýšľajúc, o asi robí moje telo, vzdialené dvesto kilometrov odtiaľto, a dospel som k záveru, že to radšej ani nechcem vedieť. Diať sa mohlo všeličo, ako ju poznám. Z nesladkého snívania ma prebral zvuk zvončeka, vytrvalo si vynucujúceho pozornosť, aby oznámil koniec hodiny, a začiatok obedňajšej prestávky, po ktorej posledná dvojhodinovka – telesná výchova. Dve hodiny sedenia na zadku, a ohrýzania si nechtov až po lakeť, keďže mám zakázané cvičiť. Úžasné.
„Hádam to nejak prežijem.“ –pomyslel som si nasledujúc mojich spolužiakov do šatne. Automaticky som išiel za chalanmi, až kým ma nezastavila ruka, ktorá nevyzerala, že by kládla väčší odpor pri lámaní.
„Kam si to valíš, Iva? Máš byť s babami!“
„Čo? Kde?“
„Ach áno, trochu som sa pozabudollllla“ –komolil som spätkujúc od vidiny pätnásťročných chrumkavých chlapečkov.
„Takže dievčatá, no čo, počkám tam s nimi, možno sa s nimi skamarátim.“
Nápad to bol pekný, až na to, že som úplne zabudol, že sú to dievčatá. A dievčatá sa budú prezliekať. A keďže teraz som dievča prakticky aj ja, môžem sa pozerať, a nebude to vyzerať divne. Sexuálny diabol ukrytý kdesi hlboko vo mne sa spokojne zamrvil, zavrnel a chystal sa pretiahnuť... si krídla.
Pokojne som vošiel do dievčenskej šatne, kde sa chystalo odhaliť telá v rozpuku ženskosti asi tucet mladých mäsiek. Nevenovali mi väčšiu pozornosť a venovali sa dôležitejším veciam ako rozhovory „o tom, aký je ten chaloš péééknýýý, a akú si ktorá kúpila nový krém proti jebákom, a... a... a...“ myslím, že každý vie, o čo ide, takže to netreba rozvíjať. Nepovedal som ani slovo.
Negatívna stránka návštevy tohto pre väčšinu chalanov zakázaného mesta bola v tom, že som začal byť nechutne nadržaný. Asi ako Ivin pes. Ešteže som nemal pri sebe vtáka, inak by to zips na rifliach nevydržal.
Nachvíľu ma to prešlo, keď prišiel telocvikár a zavolal ich do telocvične, poslušne, poloslintajúc som šiel za nimi a sadol si na lavičku. Tam to však prišlo späť v plnej sile, tak som sa rozhodol s tým niečo urobiť. Presnejšie, urobiť toto nenásytné telo. Preložil som si nohu cez nohu, a cez to všetko prehodil bundu. Nápadnejšie to už asi byť nemohlo, ale aspoň nič nebolo vidno. Vsunul som ruku do... (zvyšok si domyslite podľa vlastnej chute a predstáv, verte mi, v tomto prípade sa fantázii medze nekladú). Po upokojení, respektíve ukojení som sa rozhodol radšej nepodľahnúť ďalšiemu pokušeniu (už spomínaný diabol sklamane pokrčil ramenami a zaliezol ešte hlbšie ako bol, v depke, že je načisto celkom zbytočný), pre istotu nastavil budík na zhruba koniec hodiny a vytiahol najlepšieho priateľa človeka (nie, nemyslím psa) – mobil, strčil do uší sluchátka a pustil sa usilovne vybíjať baterku.
„Celkom pohodlne sa tu sedí“
O päť minút som bol tvrdý ako drevo, napriek hulákajúcemu mixu kadejakej hudby nehudby.
No neprebudil ma budík, ten si veselo zvonil ďalej, zobudila ma lopta, ktorá sa jednoznačne len motala okolo a rozhodla sa, že ma trafí do nohy, čím spôsobila stav podobný infarktu.
„Ktorý kokot?!“ – v myšlienke sa pretvorilo do „Ktorá p... prašina to bola?!“ To viete, v škole sa jednoducho nehreší. Kto si myslí, že vinník bol prichytený a potrestaný, nech zdvihne ruku.
Fajn, tak teraz tú ruku dajte dolu a prefackajte sa za naivitu.
„Kašľať ich, hlavne, že už je voľno.“
A s pocitom, že to nedopadlo tak zle som sa pobral na električku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
27. 11.novembra 2010 22:16
Až na tú triedu na začiatku vyučovania, ktorú si mohol poriešiť lepšie, to zase raz bolo vtipné
Napíš svoj komentár