tou s vchodom za dverami,
ktoré otvorila náhoda.
Voňalo z teba teplo, tak lákavé,
nebolo treba dbať na znak slepej ulice.
Vykročil som tebou narýchlo
len s jednou zapálenou sviecou.
Skromne zdobená podlaha
iba sem tam zavŕzgala pod arytmiou krokov,
na stenách viseli obrazy,
aké môj svet ešte nevidel.
Časom však obrazy nahradili dvere.
Niektoré zamknuté,
iné sa otvorili iba ľahkým dotykom
niektoré z izieb pohodlne zariadené
tie ďalšie s vyhasnutým ohniskom.
A svieca pomaly horela.
Dverí pribúdalo,
prestalo byť možné skúmať všetky izby.
Častejšie boli zamknuté,
častejšie boli vychladnuté.
Miestami strecha môjho zámku nevydržala nápory vetra
a na dlážke sa objavili kaluže.
Kroky zneisteli.
Na pár míľ.
A aj keď cez strechu prestalo zatekať.
A znovu som našiel aj príjemnú izbu,
Uvedomujem si, že slepá ulica nebolo len varovanie.
A že je jedno, či sa rozbehnem,
tieniac prúd vzduchu, aby nezhasol sviecu,
a nebudem kvôli tomu vidieť pred seba,
alebo pôjdem rovnako pomaly ako doteraz,
až kým nedohorí úplne.
Raz narazím do steny na konci.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tanickina
16. 11.novembra 2016 22:35
Viac viac takýchto
Napíš svoj komentár