Včera presne o 23:30 som si povedal že si chcem zaspomínať. A tak som sa zobral z tribúny 3.radu poslednej sedačky ( viem to presne bolo to moje miesto-miesto kde som kričal do toho chalani keď som nehral ) a zišiel som dole po schodoch otvoril som si bránku a pomalým krokom pochodoval k šestnástke vošiel som do "malého vápna" až som zrazu stál na bránkovej čiare a pozeral smerom na ihrisko postúpil som o krok v pred kde už som stál na "zemine" ( brankári tak nazývajú to rozbité miesto pred bránkovou čiarou ). Pred hlavou sa mi zablysklo. Nebol to taký obyčajný záblesk ako keď vám niečo napadne bol to záblesk spomienok. Zablysklo sa mi niečo čo som v živote už zažil bolo mi krásne necítil som žiadny stres cítil som sa ako keby som mal na sebe dres a rukavice zdalo sa mi že sa hodiny hýbu a diváci kričia aj keď bola tribúna úplne prázdna. Bolo to nádherné. Keď som sa rozpamätal šiel som sa po ihrisku prejsť pri stredovej čiare som si na chvíľku ľahol a skúsil sa spamätať. Hovoril som si "čo sa to so mnou deje? čo to je?" aj keď to bolo nádherné zdalo sa mi to divné. Zdvihol som sa a pochodoval zo vztýčenou hlavou smerom k druhej bránke a tam som bol už s osobou s ktorou som byť chcel nebol to sen bola to pravda v bránke v mojom bývalom "druhom domove" sme sa objali. Nebolo to obyčajné objatie bolo to jedno z najkrajších objatí aké som kedy zažil ale v hlave mi stále lietali myšlienky okolo futbalu. Keďže mne bolo s ňou dobre ale bolo mi nehorázne zle v žalúdku a nehorázne do plaču tak sme sa radšej vybrali inam. Doteraz sa pýtam prečo som bol taký hňup a skončil som s niečim čo ma bavilo skončil som s niečim čo mi šlo a s niečim čo mi dodávalo energiu do života. Bol to osud ? Bola to moja hlúposť ? Či nebodaj iba náhoda ? Vždy keď idem okolo štadiónu je mi smutno vždy keď vidím hrať chalanov prejde mi mráz po chrbte. Ale ja už to nikdy nezažijem už nikdy nebudú tlieskať ľudia keď vychytám penaltu či nejakú akciu už nikdy nebudú ľudia tlieskať keď budem odchádzať z ihriska už nikdy nebudem nosiť číslo jedna ..... UŽ NIKDY !

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  12. 5. 2019 23:44
A prečo bys nemohol začať znova? NIKDY nie je jedine neskoro!
Napíš svoj komentár