Len ja ty a cintorín ( a silná bolesť)

Znovu sa vrátila jedna s mojích chvíľ, kedy som vždy chcela byť len a len sama. Nič iné ma nenapadalo, len na sadnúť na autobus a ísť. Aj som tak spravila. Nasadla som na prvý autobus, ktorý bol plný ľudí. Trochu mi to vadilo, ale keď som videla, že sa blížeme už k mestu, do ktorého som išla nevadilo mi nič.

Lebo som vedeľa, že budem byť môcť s mojou láskou aj keď trochu netradične. Celá v čiernom rozmazané oči a veľký smútok na srdci. Ako som sa priblížila k tomu miestu kde s ním budem môcť byť. Nastal vo mne veľký strach. Bolo to miesto, z ktorého nebolo návratu. Áno bol to CINTORÍN.

Tu som sa vždy cítila najlepšie. Ešte predtým ako tu neležal on.

Nastal vo mne strach keď som stála pred márnicou. Dnes bol akurát čas jeho pohrebu. Posledný krát som sa ho mohla dotknúť, posledný krát som ho mohla pobozkať, viem že na mrtveho človeka to nieje nič príjemné. Ale naňom bolo. Neviem čím to bolo asi tým, že je to naposledy. Po pohrebe keď tam už nikto nebol som tam ostala len ja a on a božšké ticho naokolo. Pýtala som sa ho prečo mi to urobil, ale odpovede sa už nikdy nedočkám.

Stále sa pýtam prečo mi to urobil keď sme sa tak veľmi lúbili. Ale aj tak od neho už nikdy odpoveď počuť nebudem.

Teraz si vyčítam prečo som nestrávila chvíle, kt. som mohla. Prečo som sa neobetovala preňho keď ma volal von. Teraz by som nemusela sedieť pri jeho hrobe a nariekať nadtým čo mohlo byť ale nebolo.

Keby sa to stane tak teraz by som neležala pri tvoje hrobe v daždi a neplakala. Nepomáhala by som dažďu z kvapky.
Cintorín sa stal súčasťou môjho života. Teraz každý deň sedím/ ležím pri tvojom hrobe a rozmýšľam aké by to bolo krásne kebyže sme teraz spolu. Ostala som sama bez mojej veľkej životnej lásky.

Možno raz príde deň kedy už nebudem musieť ležať pri tvojom hrobe, plakať a rozmýšľať aké to mohlo byť. Ale budem navždy s tebou a nikdy sa nerozlúčim.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu