Sedím schúlená v kúte. Polodlhé vlnité vlasy mi padajú do tváre. Možno aj to mi napomáha ešte väčšmi sa skryť a tým pádom vyslať do okolia čo najmenej podnetov na pozorovanie.
Je tu. Nevidím ho, nepočujem ho... cítim ho. Cítim, že zrýchlený pulz a zlepšená ostražitosť pozornejú s predlžujúcou sa chvíľou.
Ale čo ak on vidí mňa?!
Monotónne pološero zvýraznené neprestávajúcim odrazom kvapiek dažďa od plechovej parapety nahodilo jednofarebnú tapetu. To je výhoda pre mňa, lebo nevidí moju vyššiu štíhlu postavu so súmerne rovnými nohami a rukami, len kĺbko neidentifikovateľnej živej hmoty. Takisto mu zanikajú všetky moje farby: hnedá vo vlasoch, biela na celej pokožke, červená na tvári, sivomodrozelená v očiach. Neustále nimi bičujem prázdnu miestnosť. Hľadám každučičký náznak čohokoľvek. No jediné, čo narúša túto zdrvujúcu ničotu som JA. Svojou inteligenciou, vynaliezavosťou a precíznosťou musím prísť na to, prečo ma tu drží. Žeby som sa voči nemu previnila? Prekáža mu moja veselosť, úprimnosť, radosť a optimizmus, ktorý sa v bežnom živote snažím okolo seba šíriť? Alebo môj smiech? Neznesie pohľad na dobre naladeného človeka? Preto sa ma snaží zbaviť?!
Čo ak je to novodobá forma pokánia a ja, ako kajúci hriešnik musím tu a teraz pykať za svoje hriechy? Za moju niekedy až primúdru a vytrvalú výrečnosť, za uštipačné poznámky, občasnú výbušnosť, neznesiteľné puntičkárstvo a lenivosť?
Mám sa začať smiať, aby som mu dokázala, že jeho metódy krádeže lásky a dobra zo sveta sú neúčinné? Alebo naopak, vnoriť sa do potoku sĺz nad mnou vykonanými zlými skutkami?
Či zostať ticho. A nehybne. Neodhaliť mu svoju dušu ani pocity, ktoré ukrýva. Splynúť s tmavými stenami a stať sa súčasťou spomínanej prázdnej ničoty? Prázdna, ktoré nikoho nenapĺňa ani nemôže byť naplnené.
Prečo aj práve tu sa musí prejaviť moja nerozvážnosť? Dokážem si vytvoriť riešenia situácií aj odhadnúť následky, no nie som schopná urobiť naj dôležitejší krok - rozhodnúť sa.
A možno práve toto je zmyslom môjho väznenia, pobytu v samote. Moje schopnosti ma nesklamali, moja osobnosť obstála v skúške, pretože som na to prišla!
Rozhodla som sa...

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ajculienka  29. 4. 2008 19:03
No skvelý blog ! Veľmi dobré , máš pravdu , rozhodnúť sa v živote patrí k najťažším , ale vyzerá to , že ty si to zvládla na jednotku ! Len tak ďaľej!
Napíš svoj komentár