Už máš pocit, že tvoj život je O.K., ale opak je pravdou. Piliere, o ktorých si myslíš, že sú stále, stratili svoju podstatu - pevnosť a oporu.
TO, z čoho si sa ešte pred niekoľkými týždňami tešil ti teraz o to bolestnejšie vráža dýku spomienok priamo do srdca. Berie ti život, energiu, vidíš, ako sa krv leje z tvojho tela. Odplavuje všetko: radosť, optimizmus... bolesť! Už necítiš... registruješ informácie z okolia, ale neprijímaš ich do svojej databázy... ubiehajú okolo... že vraj dôležité pre život... novodobá imunita ti vyhovuje... zatiaľ...
Už nechceš nič... nepotrebuješ to. Nič od nikoho neočakávaš. Tí, ktorým si veril, ťa považujú za blázna, obeť samoty. Ich zmýšľanie je oproti tvojmu primitívne, nevidíš zmyslel, v tom, čomu ONI vravia zábava.
Chceš rozlet, no okova ťažkých myšlienok ťa ťahá do prachu zeme.
Chceš zmenu, aby aj ONI pochopili, že si len úplne normálny človek túžiaci po... ani neviem po čom.
Čo by pomohlo? Úsmev? Objatie? Spoločná diskusia? Či len dobrá rozbíjačka na parkete? Zabudnúť na trápenie... obrátiť sa na niekoho, kto neotrčí kopytá a nekopne ťa do už aj tak zranenej duše!
Kde si???
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár