Keď nadišiel čas večer prišla som do jedálenského stanu a vypýtala som si "arzenál" na kŕmenie pacientov. Do stanu z vojakmi ma však poslali iba s jednou myštičkou a, že si mám chodiť naberať zase do stanu. No ale to bolo jedno. V miske boli len roztlačené zemiaky, miestami ešte surové, aj to som sa čudovala kde ich zobrali.
Vstúpila som do stanu kde bolo cítiť silný zápach nejakej mastičky, po ktorom by ma ihneď prešla chuť do jedla. Poobzerala som sa po vojakoch. Každý z nich bol mladý, ale také strhané tváre som ešte nevidela. Podišla som k tomu na kraji a predstavila som sa mu:
- Ahoj, ja som Liz, prišla som ťa nakŕmiť - chudák, hovorím mu to ako dieťaťu. Vypleštil na mňa oči a krútil hlavou na znak, že nechce.
- Ja viem, že vám to nejde zrovna na chuť, ale keď budete bez jedla a slabý, váš stav sa určite zhorší - presviedčala som ho.
- Tak dobre - vypadlo z neho. Pomaly zjedol lyžičku po lyžičke celú misku a ja som mala pocit osobného víťazstva, že som niečo dokázala. Vrátila som sa s druhou miskou a išla som k ďalšiemu vojakovi. Jeho tvár bola neskutočne zohavená, zápach pri ňom bol neznesiteľný, ale predsa len som sa premohla. Podišla som k nemu a on na mňa vytrčil špinavé zuby, asi sa usmial.
- Ahoj dievčatko. Sadkáš si ku mne? - hovoril slizkým hlasom, no fuj.
- Dám vám najesť - povedala som a preglgla som slinu strachu.
- No super moja - ešte škodoradostnejšie sa zasmial. Sadla som si a začala som mu pchať lyžicu do úst, no on ma začal hladkať po kolene. Odskočila som, ale po chvíľke som mu dávala ďalšiu lyžicu, vtedy ma však s prekvapivou silou chytil za ruku a druhou oblapil okolo pása.
- Veď sa nebráň dievčatko, ja ti chcem len dobre - škeril sa a mne bolo na zvracanie od strachu. Skríkla som na pomoc, ale tí vojaci proste nemohli urobiť nič, ani jeden z nich nevládal chodiť alebo im to bolo jedno. Ďaľší výkrik sa mi zasekol v hrdle a ja som nevedela čo robiť. Vtedy som začula zúrivý hlas:
- Pusti ju! - kričal s náznakom paniky. nemohla som sa otočiť, ale keby to bol ktokoľvek, tak by som mu bola vďačná.
Hnusný vojak ma rezignovane pustil a ja som sa obzrela. Jasné, že som nečakala, že to bude zase Tobias, ale bol to on Vypliešťala som naňho veľké oči a prvýkrát v mojej ukecanosti som nemala slov. Prečo nie je pri Abbie? Kde sa tu vzal? Vírili mi hlavou myšlienky, ale slová vďaky mi na jazyk neprichádzali.
- Si v poriadku? - opýtal sa so strachom v hlase.
- Ehm - hlesla som.
- Daj, ja to za teba dokončím, choď si ľahnúť, potrebuješ to. - usmial sa. (Bože on sa usmial
Chcela som mu niečo povedať, ale mňa len vzali nohy a ja som išla. Ani som sa neobzrela. Akokeby som bola niekto iný.
Keď som sa ráno zobudila, už svietilo slnko a bolo mi teplo. Bosá som vyšla zo stanu a začula som gitaru a jemný chalanský spev. (Človeče gitara? Tu?) Rosa ma chladila na nohách a pri vedľajšom stane hral Tobias na gitare "Morning has broken" so zatvorenými očami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
1ivanushka1
25. 9.sept. 2010 23:04
to je také pekné
Napíš svoj komentár