- Tobias? - vyhŕkla som a ani som si nič nestihla rozmyslieť. Veď sa nepoznáme, sakra bude si myslieť, že ho sledujem, keď viem jeho meno, doparoma. Prekvapene sa na mňa obzrel a prestal hrať. Vtedy som si všimla, že vedľa neho sedí Abbie, presne v takom uhle, že som si ju najprv nevšimla. Ach ten trapas.
- Ahoj Abbie - usmiala som sa na ňu, naozaj úprimne, lebo to dievča malo v sebe neskutočnú charizmu a ona mi úsmev opätovala. Bola typom človeka, ktorého ste museli mať radi aj keď vám preberá chalana.
- Tobias, ďakujem ti za ten včerajšok - povedala som tichým hlasom a sklopila oči. Stála som pri ňom dosť blízko a on sa dotkol mojej ruky a chápavo na mňa pozrel a povedal:
- Kedykoľvek - z jeho dotyku som mala v bruchu motýliky a keby tu nebol ustavičný šumot ľudí a ozveny frontu, tak by počul ako mi bije srdce.
"Hope my smile is warm enough for him..."
- Tak, ja idem na raňajky - povedala som a Abbie zrazu povedala, čo som nečakala:
- Počkáš chvíľku? Pôjdeme s tebou. Si Elizabeth, však? Môžem ťa volať Liz? Moja sestra sa tak volala. Pomôžeš mi vstať Tob, prosím ťa? - išiel z nej nezastaviteľný prúd otázok. Proste človek, s ktorým sa nenudíš a vždy je o čom hovoriť. Nikdy by som nebola povedala, že môžem mať niekoho rada a zároveň naňho takto žiarliť.
Zbehla som si teda po tenisky a spolu sme išli, teda Abbie krivkajúc, na takzvané raňajky. Pozostávali z konzervy rýb a čistej vody. Nič svetoborného ako vždy. Nikto tu však nosom nekrčil nad jedlom a cítila som sa ako deti v Afrike, ktoré zjedia čokoľvek.
- Tobias? Môžem sa ťa niečo opýtať? - opýtala som sa, keď som oproti nemu sedela pri jedení.
- Jasné - povedal a usmial sa jedným kútikom úst.
- Odkiaľ máš tú gitaru? - fakt som na to bola zvedavá. Abbie ho však s jej výrečnosťou predbehla, a to bola pred pár dňami na prahu smrti.
- To len kvôli neschopnosti ľudí z úradu. Majú nám posielať potrebné veci ako sú lieky, obväzy, jedlo a tak, no oni nám namiesto toho posielajú blbosti, pretože nič inšie nemajú, a tak sa tam nájde aj nejaká tá gitara. Niežeby som sa tomu nepotešila, mňa hudba rozhodne lieči - ale musela som ju prerušiť.
- Ahaaa, tak diky za vysvetlenie, no mám zase prácu - hodila som na ňu smutný pohľad a obrátila som sa na Tobiasa.
- Dúfam, že budeš na blízku - neviem kde sa vo mne vzala odvaha povedať niečo takéto.
- Natrénujem aj Abbie, aby sme si mohli meniť služby - zasmial sa a ja tiež. Ja však len nasilu, lebo Abbie sa pri každej príležitosti Tobiasa dotkla a ja som to všetko videla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ďalší diel