S ľútosťou som zistila, že žiadne cvrčky počuť nebudem. No čo už. Unavená som si ľahla do trávy a s veľkou úľavou som zistila, že obloha je plná hviezd. Proste romantika a nikto by sa nečudoval na koho som myslela. Na toho, kto sa ozval za mojím chrbtom :
- Dnes je krásna noc, však? - potichu sa opýtal Tobias
- Ehm - prikývla som a hneď som dodala
- Nechceš si priľahnúť? - obaja sme sa na tom zasmiali
- Jasné, že hej, kto by tomu odolal? - nevidela som síce ako sa zatváril, ale cítila som jeho vôňu, takže si musel sadňúť "sakrablízko"
- A kde máš Abbie? - pýtala som sa s nádejou v hlase
- Ona už išla spať, čuduješ sa pri tom akú energiu vynaloží na rozprávanie cez deň?
- A to ju môžeš takto ohovárať? - pýtala som sa a zároveň som sa smiala
- Ona mi to dovolila - pozrel sa na mňa a ani by som ho poriadne nevidela, ale fakt bol blízko a leskli sa mu tie jeho nádherné oči. Vtedy som sa trošku zľakla a obzrela som sa do neba.
- Myslíš, že dnes uvidíme padať hviezdu? - napadlo mi
- Nie - jednoducho odpovedal
- A prečo myslíš? - čudovala sa som sa, lebo som čakala odpoveď typu neviem alebo dúfam
- Lebo si myslím, že to prekeciame - a vlastne mal asi pravdu
- A môžem teda prvú otázku? Ale nemusíš odpovedať ak nechceš - začala som
- No skús - povzdychol si, možno vedel, čo sa ho opýtam
- Odkiaľ máš tú jazvu?
- To je jediná vec, čo mi ostala po otcovi, ale kvôli tomu som nemusel ísť na front, pretože mi zasahuje do nejakých nervov a môžem kedykoľvek odpadnúť. Nečudujem sa ti, ak sa toho bojíš - a celý čas mal neskutočne smutný hlas. tak veľmi som ho chcela objať a utešiť.
- Nie, nebojím, jasné, že nie. Skôr si myslím, že to je - povedať, nepovedať, povedať, nepovedať
- sexi - a je to vonku. Ostalo ticho, páni ako som sa ja cítila trápne. Sa to ani opísať nedá. Vtedy našťastie začal hovoriť on:
- Môžem sa teraz opýtať ja? - fuu fakt som sa bála nejakej reakcie, tak buď to nepočul alebo sa robil, že to nepočuje, alebo proste nevedel čo na to povedať.
- Tak davaj - bola som zvedavá
- Akoto, že si taká vyrovnaná? Akoto, že pomáhaš druhým a sama si pretrpela určite horšie veci ako oni? Akoto to robíš? - to ma naozaj zaskočilo
- Ja a vyrovnaná? Plačem vždy keď som sama. Pomáham druhým? To oni pomáhajú mne, tým, že zabúdam na seba, tým, že mi dávajú možnosť rozmýšľať nad ich problémami. Ja vlastne nič nerobím, v ničom čo by som mohla robiť pre seba už zmysel nevidím - zúfalo som mu vysvetľovala stav mojej duše.
Ostalo ticho, ale tentokrát nie také trápne, tentokrát bolo to ticho potrebné, na utriedenie myšlienok. Vtedy sa nám nenápadne dotkli ruky a mojím telom prebehol kŕdeľ imaginárnych mravčekov. Najprv sme sa obaja zľakli, ale potom mi ruku zľahka chytil a preplietli sme si navzájom prsty. V tom dotyku som cítila všetok jeho smútok, všetku tú potrebu mať niekoho blízkeho, komu môžeš povedať všetky trápenia.
Oprela som si hlavu o jeho plece a srdce mi prudko bilo na poplach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár