Moje detsvo, cirka od piateho roku žitia v tejto bezútešnej pustatine, ktorú ľud zove Slovensko, bolo poznamenané núteným pravidelným chodením do stoky zvanej škôlka, kde som spoznal možstvo zúfalcov, medzi nimi aj vychovávateľky, ktoré nám dávali hračky, len aby sme mali nejakú zábavku a ony si mohli nerušene čítať nejaký zbytočný časopis plný všakovakých výmyslov. Po obede nás ešte aj naháňali do postelí, ako nejaké ovce. Moje námietky, že týmto štýlom nás môžu aj očíslovať, zostali bez povšimnutia, ktoré bolo spôsobené mizerným platom a následným ledabolým zaobchádzaním vychovávateliek.
Aby to bolo ešte horšie, po nejakom čase nás nahnali do ešte horšej inštitúcie, polorozpadnutej búdy, ktorá ešte začiatkom socializmu chátrala, zvanej škola. Tam sme boli taktiež delení ako teľce, podľa roku narodenia nás nahnali do zaprášených miestoností, ktorým vládlo pološero, do drevených lavíc, s drevennými stoličkami, k nejakej starej bosorke, ktorá nás od začiatku neznášala, obzvlášť mňa. Počul som ale, že v Anglicku, Japonsku a podobných zapadákovoch to majú ešte horšie, tam ich navlečú do uniforiem, lebo učitelia sú takí krepí, že si ich nevedia zapamätať, a žiaci takí nasporostastí, že keby nevideli žiakov v podobných uniformách, určite by zablúdili. Takže tá milá pani bosorka nás začala učiť abecedu, ktorú som už dávno vedel, ešte sme aj museli ako idioti robiť tie písmenká z plastelíny. Keďže som všetky písmenká poznal a vždy som bol so všetkým prvý, poslala ma tá stará koza ku psychológovi, vraj nemám podľa nej v hlave všetko v poriadku. Keď ale o niekoľko rokov neskôr vynášali v kazajke práve ju, chápavo som na ňu mrkol, a poprial jej príjemný pobyt.
Inak u psychologičky bolo celkom príjemne, asi aj preto že to bola mladá slečna, ktorá ešte nestratila nervy s beznádejnými prípadmi, ako bola pani bosorka. V ďalších ročníkoch sa nedialo nič zaujímavé, jedine od druhého stupňa sa nám každý rok menil učiteľ matematiky, lebo za taký mizerný plat nebol nikto schopný ani ochotný učiť takých pribrzdených faganov. Jediný jeden vydržal rok a pol, aj to zrejme len preto, lebo to bol nahulenec a pár jedincov na týždeň zaujal programovaním, ale nakoniec to, tak ako všetci, vzdal a išiel do pomocnej školy, kde ho vraj skôr pochopia. Vždy, keď niekde uvidím modelovú kostru človeka, spomeniem si na onoho pána – tiež mal taký úsmev od ucha k uchu.
Keď sme náš ročník končili základnú školu a rozhodovali sme sa čo ďalej, bolo mi to úplne fuk – každá firma raz skrachuje, každý zamestnanec raz bude poslaný do riti. Ale keďže som si musel odtrpieť ešte niekoľko rokov povinnej školskej dochádzky, ktoré sú vymyslené vlastne len preto aby rodičia mali aspoň chvíľu pokoj, náhodne som si vybral nejaké školy, keďže bola možnosť výberu viacerých. Prvá bola pre tých, ktorí mienia celý život šibrinkovať s číslami, centami a integrálmi, druhá mala praktickejšie odbory, ale nepáčilo sa mi jej umiestnenie, bola príliš ďaleko od všetkého. Tretia bola ako stvorená pre mňa, okolo nej bolo päť krčiem nižšej cenovej kategórie, šiestu ešte staviali.
To miesto som si hneď obľúbil, všetko bolo blízko, kameňom som mohol dohodiť. Čo som aj skúsil, ale partička miestnych cigánov prehrabujúcich sa v koši mala voči môjmu nadšenie nejaké výhrady. Keď sa mi ich podarilo odohnať tým, že som zamával na policajné auto, začal som sa zabývávať v zablšenom internáte vo Svite. Keďže nezatekalo a posteľ bola pevná, moje nároky boli splnené, s jedlom som si pri toľkých spolubývajúcich hlavu lámať nemusel, vždy sa našiel nejaký blázon, ktorý sa so mnou stavil o svoje zásoby, že neexnem litrovú fľašu vodky, a vždy každý prehral. V jeden večer aj niekoľkí za sebou. Takže strednú si veľmi nepamätám, viem len že som bol vždy úprimný a za svoje nevážené slová som aj dostal vyhadzov, spolu s niekoľkými nemenovanými, ktorí so mnou chceli udržať tempo v pití.
Pravdu povediac, dochádzka mi prospela, za tú poldruha hodinu v autobuse jedným smerom, som totižto občas aj vytriezvel a mohol sa tak venovať rutinným školským činnostiam, ako držať hubu, sedieť a počúvať, či stáť pred katedrou a rozprávať učiteľom všetko, čo som si zapamätal na predošlých hodinách – málokedy sa mi trebalo učiť. Vlastne keď som maturoval, čo boli tri dni úmorného stresu pre ľudí, ktorí neboli tak úžasní ako ja, tak som tiež bol pozvaný spolužiakmi na záchod kde sme stiahli víno, Napoleona a Harakiri, čo ma okamžite vzpružilo a všetky otázky som zodpovedal bez problémov. Takto to šlo aj druhý a tretí deň matury, takže ako sa vraví, maturita-formalita je pravdivé rčenie. Hneď po maturite som sa terigal do Bratislavy, kde by som si zohnal prácu vo svojom odbore, plný nádejí, že to klapne. Hovno. To mesto je tak škaredé a sála z neho také nepriateľstvo a nevraživosť, že nechápem ako tam môžu byť pozemky či byty tak drahé, a prečo tam vôbec niekto chce bývať. Pohovoru sa vedúci ani nezúčastnil, vyhováral sa že je niekde na ceste.
Takýmto štýlom som sa na to vykašlal, a šiel domov meditovať, čo ďalej.
Jedného dňa som sa zbalil a letel do Anglicka, na nečakanú ponuku o ktorú som sa zaujímal v minulosti. Práca bola, peniaze boli, len anglickí kokoti boli sú a budú, takže som po nejakom čase ja, a dvesto ďalších ľudí, dostal padáka, takže z plánovanej dovolenky sa stala cesta domov. Tam som si užil zimu a lyže, a potom kamarát našiel nejakú prácu v Holandsku, cez agentúru. Všetky predošlé stoky v ktorých som býval, táto predčila – prach, špina, bordel, nefunkčné hajzle aj sprchy, večne nafetované trosky, vyhulenci, alkoholici. Medzi poslednou skupinou bolo mierne slabé zastúpenie, ale to mi nevadilo, aspoň som si ich mohol lepšie vyselektovať.
Práca bola aká bola, kokotizmus všetkého druhu, Turci sú v práci v Holadnsku pošuci. Do jedného sú to netolerantné škaredé krivonosé neprajné kurvy. Poliaci vo vedúcich pozíciách za nimi nezaostávajú, samí skurvysyni, ktorí ostatným hádžu polená pod nohy, česť výnimkám. A to som v Holandsku pracoval dvakrát, momentálne sa spamätávam z otrasov tam utrpených pri pohľade na ľudskú tuposť, kašlem už ďalej na písanie, idem si vypiť, zbohom.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár