...Ahoj Dávid,
milý Dávid,
drahý Dávid,
kamarát Dávid,
žiadne z týchto slov nemôže vyjadriť to, ako dlho ti už chcem povedať, že ťa milujem. Stačil vždy len letmý pohľad, a už si sa odomňa otáčal iným smerom. Nechápem, bál si sa ma? Keď pomyslím na to, že sa ma moja najväčšia láska bála, je mi hrozne. Pri sebe držím žiletku. Tú žiletku, ktorú som ti raz požičala, aby si si vyrezal to znamienko. Pamätáš????? Nechcel si ísť k lekárovi. Neznášaš ich, tak si si to urobil sám. Hovorila som si, že máš odvahu za štyroch. Určite si to pamätáš. Síce ešte neviem, či ju použijem, pretože už niekoľko krát som sa pokúšala zabiť, ale som slaboch a nestalo sa to skutočnosťou. Čo si asi o mne teraz myslíš? Radšej to ani nechcem vedieť, ale je mi dobre. Určite sa teraz citím lepšie. Tá samota a strach, že sa mi vysmeješ do tváre keď ti vyznám lásku, mauž teraz netrápi. Je mi veľmi dobre. Pozri sa tam hore a predstav si, že tam sedím, obklopená anjelikmi a kývam ti. Netráp sa, môj kamarát, moja láska. Svet je už taký a ja som proste nedokázala ďalej žiť v predstave, že je všetko stratené. Môj život sa zdal byť kľudný, ale vo vnútri som sa už nedokázala ďalej trápiť. Pochop ma. Urobila som to pre seba. Nemysli si, že som sebecká, síce asi som, ale prečo si chcel byť len môj kamarát? Vieš aké ťažké je ľúbiť ťa a vedieť, že ty ma máš len ako kamarátku? Marek- tvoj brat. Povedal mi, že každý večer chodíš do záhrady a pozeráš sa do neba a potom asi pol hodiny nevnímaš. Myslí si, že si zaľúbený a pýtal sa ma, či si sa mi nezveril, že vyzeráš tak zúfalo. Čo myslíš, čo som v tej chvíli cítila? Svet sa mi v tej chvíli strácal pod nohami. Keď mi to povedal, sadla som si do trávy a nevnímala som. Nič. Ani Mareka, ktorý ma chcel odprevadiť domov, ani spev vtákov, ani hučanie áut. Proste nič. Len svoju bolesť. Rozlúčila som sa s Marekom, ktorý bol posledný človek, ktorého som videla. Na ostatných sa môžem pozerať už iba z neba. Z môjho nového domova. Nerozlúčila som sa ani s Terkou. Napadlo ma, je snáď Terka tvojou novou láskou? Terka je najkrajšie dievča z celého nášho kraja. Utekala som domov. Mala som oči plné sĺz a pocit, že za chvíľu ukončím tento úbohý život. Ukončím svoje trápenie a zároveň ti popíšem ako pomaly odchádzam...
V tej chvíli sa Dávid rozplakal ešte viac. Slzy mu z očí padali ako vodopád, ktorý nechcel prestať tiecť. Ale povedal si, že to musí dočítať. Bolo to Hankine želanie. Hankine posledné myšlienky.
...odomkla som dvere nášho domu s krásnym veľkým balkónom, na ktorom sme sa ako deti hrávali. Pamätáš si to Dávid? Určite áno. Ja som mala tú nádhernú bábiku Barbie a ty toho kena, ktorému odpadávala noha. Volali sa Hanka a Dávid. Neboli to kamaráti. Boli to milenci. Kabelku som si odniesla do izby. Do mojej izbičky. Na stenách viseli plagáty. Tie isté plagáty ako pred šiestimi rokmi, keď som mala jedenásť a ty si mal štrnásť. Kedysi si bol taký môj ochranca a kamarát, ale prešlo to na niečo iné. Vieš kedy som sa do teba zaľúbila? V tú noc keď sme boli s našimi stanovať a tam si ma pred nimi bránil, keď som sama v noci odišla zo stanu a šla som sa prejsť k jazeru. Vždy som si hovorila, že mi ťa poslal sám boh, ale to som ešte nevedela, že ty ma máš len ako kamarátku. Utešovala som sa tým, že možno ako najlepšiu kamarátku, ale teraz to tu nebudem rozoberať, pretože už chcem prejsť k záveru...
Dávid mal plný nos, oči zaslzené tak, že už skoro nevidel ani na písmenká, ale nejaká neznáma sila ho viedla ďalej. Musel to dočítať. Bol na tom závislý. Potreboval to dočítať.
...Otvorila som dvere do kúpelne. Tam, kde som si pripadala ako normálny človek a práve tu chcem ukončiť ako normálny človek svoje trápenie. Vieš, že v mojej hlave neprúdia žiadne výčitka? Zvláštne, nie? Sadám si na zem. Kachličky mi chladia dlane, ale žiletka ako keby mi prirástla k ruke. Nemám strach, ak nad tým rozmýšľaš. Pevne som uchopila žiletku do pravej ruky a urobila prvý, ale nie veľmi hlboký rez...
Dávid na chvíľu odložil list a musel si zájsť po vreckovku, pretože už nemohol skoro dýchať, ako mu sopeľ zapchával nosné dutiny. Za pár minút sa vrátil a tušil že za chvíľu bude koniec. Koniec listu.
...Krv steká na moje rifle. Rifle, ktoré som si kúpila v sekáči. Chceli sme predsa urobiť niečo šialené tak sme zašli do sekáča. Ty si si kúpil tú príšernú mikinu. Pamätáš??? Tiež mám na sebe tú košeľu, ktorú si mi dal. Je mi síce trochu veľká, ale je tvoja a to je hlavné. Musím už končiť, pretože potom by som už nič nedopísala. Stačí jeden hlbší rez a mám to za sebou. Ja chcem ale umierať pomaly. Je to zvláštne, ale keď budem umierať, budem spomínať na všetko krásne čo sme spolu prežili. Čo sme spolu prežili ako kamaráti. Asi mi bude smutno, ale keď bude smutno tebe, pozri sa oblohu a ja ti zakývam. Budem kývať hoci aj donekonečna, pretože ty mi za to stojíš. Stojíš aj za viac a to si pamätaj! Si ten najlepší a najmilší človek na svete, ktorého som spoznala. Prepáč musím končiť. Povedz mame, že ju milujem a keď tam stretnem môjho otca, nakopem ho do zadku. Nezabudnite na mňa. Milujem vás, ale teba trochu inak, láska. Zbohom moja láska, môj kamarát. Nikdy na mňa nezabudni tak, ako ja nezabudnem.
S bohom Tvoja Hanka
Keď to Dávid dočítal, tento srdce trhajúci list, sadol si a dlho plakal. Potom otvoril skrinku, o ktorú bol opretý a priamo pred sebou uvidel žiletku. Tmavo modrú žiletku, ktorá ako keby na neho volala, aby urobil to, načo myslí. Myslel na smrť!!! Vzal si žiletku a pevne ju uchopil. Urobil prvý rez a pocítil bolesť. Ale túžba, ktorá ho volala za Hankou bola silnejšia než bolesť, ktorú cítil pri dotyku žiletky a tak pokračoval. Neskôr však už nič necítil. Iba počúval. Počul Hankiné volanie a plač, ktorý mu prebodával srdce. Plač, ktorý ho bodal do srdca tisícimi ostrými nožami. Po dvoch dňoch sa Dávid prebudil v nemocnici. Do tela mu bola privádzaná nová krv a vedľa postele sedeli rodičia. Mali smutný výraz a keď uvideli, že Dávid sa prebudil, objali ho a povedali: „Dávid je nám to veľmi ľúto. Hanka je teraz preč, ale to neznamená, že ty urobíš to isté?!“ Dávid si v duchu hovoril, že nebude počúvať tie hlúpe matkiné reči a chcel jej topovedať, ale potom si spomenul na Hanku a potichu povedal: „Mami, oci, milujem vás. Je mi to ľúto.“ Povedal to a vcelej miestnosti sa ticho ozýval slabý plač. Celá rodina tam tak sedela a plakala. Keď Dávida po týždni viezli späť domov, zastavil sa na záhrade a pozrel sa do neba. Prišiel Marek a Dávid mu povedal: „Marek, vieš kto je moja veľká láska?“ „Neviem, ale už sa ťa to chcem opýtať dlho. Aj Hanku to zaujímalo. Neviem, ale keď sme sa o tom bavili, utiekla s plačom domov. Dúfam, že som niečo nepokazil..“ „Milujem svoju kamarátku. Svoju najlepšiu kamarátku Hanku. Hanka,“ povedal, pozrel sa do neba a hlasno zakričal: „ty si moja láska!“
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
H..ako hate nichole je moje meno ..a web (pavucinowa siet).. :d
3
Teraz ma to napadlo,že som sa toto pýtal,a nedostal som odpoveď,a tu je!
A prosím ťa,to už čo je za kombináciu?
A odpíš mi v TSke prosím
A prosím ťa,to už čo je za kombináciu?
A odpíš mi v TSke prosím
Napíš svoj komentár
Mňa na praxi furt napadlo že "hnicholew",a nevedel som odkial to mam a čo to je