Rýchlo som vyskočila z teplučkej postele. Najskôr som sa pozrela von z okna. Pršalo. Potom som sa pozrela do zrkadla a tam to tiež nevyzeralo najkrajšie. Nakoniec mi padol zrak na hodiny. „To už je toľko hodín?!“ Skríkla som. Mala som presne pol hodiny na to, aby som zo seba urobila človeka a vyzdvihla ten dôležitý balík na pošte. Rýchlo som si umyla zuby, učesala som sa, vymenila som psovi vodu, obliekla som si čo bolo prehodené na stoličke. Na namaľovanie som už čas nemala, tak som to i napriek upršanému počasiu zamaskovala veľkými slnečnými okuliarmi. V tom zhone som si ešte stihla všimnúť, že som sama doma.
„Rodičia sú predsa v práci, ale kde je môj brat?“ Začudovane som sa sama seba spýtala. „Veď pravidelne cez víkend od rána do rána hráva tie svoje nezmyselné počítačové hry.“ Nešlo mi to do hlavy, ale povedala som si, že mu zavolám po ceste na poštu. Obliekla som si kabát, nazula čižmy, vzala som si kľúče od auta a keďže výťah nefungoval , tak som sa rozutekala dolu schodmi.
Zadychčaná štartujem auto, radím jednotku, dvojku, trojku a popritom vytáčam číslo na brata. Keďže som sa ponáhľala vypadol mi telefón z ruky pod sedadlo spolu sediaceho. „Čo teraz?!“ Pýtam sa sama seba a popritom som už rukou šmátrala po telefóne. „To snáď nie je možné!“ V duchu som si povedala. Nemohla som ten telefón dočiahnuť a tak som znížila rýchlosť a nezodpovedne som sa oboma rukami vrhla po telefóne. Rýchlo som ho schmatla a vtom som započula hlasné trúbenie. V tej sekunde mi prebehlo všetko možné hlavou. Myslím, že aj celý život! Trúbilo na mňa auto oproti. Pozrela som sa na cestu a šliapla na brzdu. Auto zašmykovalo, lebo bola mokrá cesta. Neviem kam som v tej chvíli odhodila telefón, ale to nebolo podstatné, pretože na zemi ležal chlapec. „Ty krava, veď si ho zrazila!“ Skríkol na mňa vnútorný hlas. Vystúpila som z auta a prišla k nemu. „To si ty Erik?“ Vystrašeným hlasom som sa spýtala. Pri zdvíhaní zo zeme mi odpovedal: „áno, som to ja.“
Hľadeli sme bez slova jeden na druhého. Potom sme sa objali a v tom som si spomenula na ten ranný sen.
Dodnes nerozumiem ako sa mi mohol sen prepojiť s realitou. A čo balík na pošte? Ten už nebol taký dôležitý ako môj brat. Som veľmi rada, že sa mu nič nestalo. Možno keby som šla väčšou rýchlosťou, tak by to dopadlo omnoho horšie. Ani neviem čo vlastne robil v meste, ale táto udalosť mi utkvela v pamäti ako neuveriteľný príbeh.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár