Napísala som, aká je pre mňa dôležitá rodina a nielen pre mňa, ale určite aj pre každého jedného z nás.....
Rodičia sú dôležití, ale nenahraditeľnú úlohu v rodine zastupujú aj súrodenci. U mňa je to môj mladší 14 ročný brat Erik.
Nikdy som ani len nepomyslela na to, že by som ho mohla stratiť!
Až do dnešného dňa som ho brala ako niečo automatické, že ho mám!
Narodil sa do rodiny, kde žijem aj ja, a tak sme súrodenci... občas naňho nakričím, lebo je lenivý a neplní si svoje povinnosti, občas keď sme boli mladší sme sa mlátili hlava-nehlava, a toto všetko mi prišlo automatické. Ako som spomínala, až do dnešného dňa, keď som si niečo na ňom všimla a niečo si prečítala. To ma dojalo k slzám, ktoré sa nedali zastaviť niekoľko hodín. Zrazu som si začala vyčítať, že som nemožná sestra, že som si už dávnejšie nič zvláštne na ňom nevšimla, že sa inak správal, že mal možno problémy, že som mu mohla pomôcť a tým pádom som nemusela ja, ani moji rodičia vidieť to, čo sme videli a nemuseli sme si prečítať to, čo Erik napísal! Nebudem to tu z osobných dôvodov rozpisovať o čo presne išlo.
Plakala som a nechápala, kde sa to v tom 14 ročnom chlapcovi nabralo. Ako takto mohol rozmýšľať a konať? Dobre je v puberte, je veľmi ovplyvniteľný médiami, kamarátmi, ale aj ja som bola a vedela som sa ovládať čo môžem, čo nemôžem, čo mi škodí, .....
Som rada, že som si to potom s Erikom vyrozprávala, síce mi nepovedal, čo som chcela, ale dala som mu takú prednášku do života, že už nikdy viac niečo také neurobí, a ani nepomyslí .....
Nedokážem si predstaviť, že by som ho nemala....Je jedinečný a nenahraditeľný!
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár