Kráľovstvo asi stotrinástich plyšových hračiek, pričom takmer každá mala svoje meno a najmä svoj príbeh. Potom tu bolo nejaké živé zvieratko, obyčajne škrečok, ktorý mi bol skvelým poslucháčom. Nesmeli chýbať rozprávkové knižky. Veľa rozprávkových kníh. Polica bola nimi doslova a do písmena preplnená. Boli tu knihy veľké, hrubé, tenké, maličké, s hlavou plyšáka v hlavnej úlohe či "požičané" z knižnice. Každá mala osobité kúzlo a každá bola určená na inú príležitosť.
Večer tradične patril rozprávke na dobrú noc. Je pravda, že moji rodičia nikdy nedodržiavali nejaký prísny režim, že "O ôsmej musíš spať!" ako to bolo u mojich kamarátov v škôlke či škole. Boli značne liberálni. Väčšinou v župane a obrovských plyšových papučiach som sa dovalila s knihou a zošitom s ceruzkou do rodičovskej izby, zvlalila som sa na veľkú posteľ, kde ma už čakal ocino s magnetofónom a prázdou magnetofónou páskou. Toto už bolo to netradičné, to iné, to naše. Pamätám si ako som tam hovorila o sebe, o mame a ocovi, o sestre, kde pracujú, kde bývame, kam chodím na záhradu za Selly /pozn. Nemecký ovčiak a rodinný príslušník v jednom/ čo som sa už naučila,aký bol deň v škôlke a tak ďalej. Jednoducho možno nepodstatné detaily, ale vždy, každý jeden večer som sa s nimi rozprávala. Otvorila sa kniha, a aj keď som čítať ešte nevedela, pamätala som si na základe obrázka alebo nadpisu o čom rozprávka je. Najradšej som mala Dobšinského,Podjavorinskú a Bratov Grimmovcov. Tá posledná je tá "požičaná" z knižnice, doteraz neviem ako sme sa k nej dostali, keďže sme slušná rodina!
Nahrávali sme to všetko na tú kazetu, so všetkými detailami, na to ako ocino začal čítať a ja som ho dopĺňala, ako som bola zvedavá "A prečoo?" a ako som dostávala všakovaké odpovede. Keď som už potom vedela čítať zistila som, že ma klamali o knihe od Mórica Beňovského, nikdy tam tá MOJA rozprávka na dobrú noc nebola, bola vymyslená, lebo niekedy sa ani dospelým čítať nechce a radšej si vymyslia vlastnú verziu. Skončilo sa čítanie, zapla sa kazeta s Let It Be od The Beatles alebo prípadne Buvirozprávky od Heviera a malá Javja išla spať a odišla snívať o svojom svete do ríše snov. Och o tých audio rozprávkach na kazetách ešte raz určite napíšem!
Všetko toto je pre mňa najväčším darom od mojich rodičov. Som neskutočne rada za to, že zo mňa vychovali snívajúcu osôbku, ktorá objavuje čaro v maličkých veciach. Som rada za to, že mi venovali svoj voľný čas a hlavne,viedli ma k samostatnosti.
Dnes na literatúre som si uvedomila aké veľké šťastie som mala. Z tridsiatich už dospelých ľudí sme ako deti čítali možno tak traja. Niektorí doteraz neprečítali jedinú knihu. Ani jedinú. Ak nepočítame školské učebnice A možno ani tie nie.
Mám radosť, že som jedna z tých, čo vedia vnímať srdcom slová v knihe, premietnu si to všetko v hlave a začínajú cestu v novom, krajšom a lepšom svete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
asceticjunkie
21. 3.marca 2013 11:54
wow, veľmi pekné detstvo kiežby tak takto boli vychovávané všetky deti, svet by bol úplne iným miestom
Napíš svoj komentár