na rovnaké veci rovnakými očami, vnímame zmyslami, ale všetko má iný rozmer. Od maličkostí, detailov až po tie veľké filozofické otázky. Ale jedno sa nemení.
Všetci si nesieme svoje problémy, radosti aj žiaľ...
Včera som dočítala jednu knihu, bolo tam napísané toto "Vedela som sa vyrovnať so smútkom ostatných,
no so svojím vlastným nie. A tak sa celým mojím životom nesie žiaľ."
Áno je to logické, veď sa tak aj hovorí, že Váš problém v podstate iných nezaujíma. Nie do hľbky. Ani
nijako inak. Je pravda, že súcitíme, poplačeme si spolu či ponúkneme rameno na vyplakanie sa. Ruky na objatie,
slová na upokojenie.. Ale potom ostane ten človek tak či tak so svojím žiaľom sám.
Myslím si, že kým sa v živote človeka nestane niečo veľmi veľmi zlé, niečo až tragické, nechápe životné hodnoty. Nechápe
nič do hľbky, nezaujíma sa o to. Nechce to spoznávať viac a viac. Tým sa nevenuje rozvoju seba samého...
Ja som poznačená traumou zo stratynajbližšej osoby doteraz. A viem, že to neprejde. Sú svetlejšie dni, ale sú aj také, Keď v noci
neviem zapsať. Rozmýšľam nad vecami, ktoré ma trápia, ktoré ma rozcitlivejú, ktoré ma neskutočne veľmi bolia...
Dovtedy som žila len tak povrchne. Nevravím, že to bolo vždy ružové, ale myslím si, že okrem typických pubertálnych problémov
som žiadne iné nemala. Nemala som zlé známky, bola som aktívna a robila som rôzne činnosti či už v zuške alebo v jazykovke. Zabávala som sa
s kamarátmi, mala som zvieratká. Okrem neopätovanej lásky som nič hroznejšie ani len nezažila..
..potom to prišlo.
Niektoré veci ani nedokážem napísať, nie to ešte vysloviť. Ten žiaľ čo je vo mne ma brzdí. Brzdí ma v bežnom živote. Možno to ani navonok nevidieť, ale
trápim sa. Dni, ktoré by som chcela od základu zmeniť. Chcela by som čarovnú moc, aby som to všetko zmenila. Ale uvedomujem si, že to takto v realite nechodí.
Veď som len osemnásťročné dievča, ktoré rado sníva o pekných veciach. Nie tých materiálnych. Ale vždy si spomeniem, že je tu osoba, s ktorou by som sa o to všetko chcela
podeliť. Nie len v myšlienkach a vnútorným hlasom, ale chcela by som potľapkanie po pleci, že je to tak správne.
Chcela by som, aby mi povedal aká som krásna. Ako veľmi som sa zmenila, ako dospievam. Na akú vysokú školu by som mala ísť. Ako sa mi darí v divadle a naučiť ma fotiť s analógovou
zrkadlovkou. Kričať na mňa aká som nemožná, že neviem variť. Smiať sa na mne, keď šoférujem jeho auto. Hádať sa o malichernostiach... usmievať sa na neho, lebo vždy vedel, že niečo chcem.
Všetko mi vždy splnil, bola som jeho dievčatkom. Jeho malým nevinným dievčatkom.
A teraz mi zoviera hrdlo tak silno, že nevládzem prehľtať. Poriadne nič nevidím od sĺz, ktoré sa mi valia zo slzných kanalikov. Bolí ma celá hruď a hučí mi v hlave...
Vždy tu bude otázka prečo???! Prečo my? Prečo on? .. Prečo odišiel tak skoro..a tak zbytočne!
Potrebujem ťa a vždy Ťa budem potrebovať.
Spomienky sú kruté. Blednú a nechcem, aby mi vybledli. Chcem si všetko pamätať, ale jeho hlas je čoraz slabší. Jeho tvár a úsmev nie sú také zreteľné... Nechcem o to prísť.
Preto si ho každý deň pripomínam. A som zaseknutá na mieste a neviem sa pohnúť vpred. Som citovo rozladená a nestála. Doma mi hovoria, že som ako vajíčko. Navonok silná a rázna, koľkokrát drzá a arogantná ..a vnútro mám mäkké,citlivé a veľmi veľmi jemné. Mám svoju škrupinku, svoj svet, z ktorého mi musí niekto pomôcť von.
..nemôžem predsa donekonečna páliť mosty. Ostala by som totiž celkom sama, a to nechcem. Nechcem sa už cítiť osamelá.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
eveve
9. 8.augusta 2012 18:42
Posielam ti jedno veľké objatie na nič momentálne sa nezmôžem.
2
ja posielam este vacsie objatie (lebo som velky ) a zmozem sa na pokec ak by si chcela, nazivo asi ale nie, to inokedy mozeme dohodnut,
Napíš svoj komentár