jeho tón hlasu.
jeho smiech. ten mám úplne najradšej.
sú to už viac ako štyri roky, kedy som ho naposledy počula.
je skrytý niekde vo vnútri. je tam.
ale dokedy?
to ako vyslovoval moje meno. aký bol hrdý a pyšný. ako každý otec.
to ako mi každý večer počas prechádzky so psom zavolal.
a práve tam sa ozval vždy ten hlas.
Tak som ho počula v ten deň. už naposledy.
a to sú slová, ktoré tiež slabnú. o trošku pomalšie, ale slabnú.
Sú noci, kedy sa mi snívajú živšie sny. také tie úplne najživšie. keď som si úplne istá, že je to naozaj.
že je tu.
že tu celý ten čas bol.
že to všetko bolo len divadlo.
chcela by som to. tak veľmi.
Boli však dni, kedy bolo všetko priesvitné.
nie čierne. ani biele. dokonca ani šedé.
priesvitné.
priesvitná je omnoho horšia.
to je pravá ničota. pravé prázdno.
nebol to jeho hlas. nebol to on.
bol to len prázdny pocit, ktorý som tak na chvíľku získala. a ja som nebola tiež.
kusisko zo mňa, ktoré už ani neviem aké bolo.
neviem, či mi vôbec chýba. neviem, či som tým, kým mám byť.
je to však preč. nenávratne.
aj, keď som to ani nepoznala.
a práve roky priesvitnej si to vyžiadali.
Boli noci, kedy som prosila o prázdno.
niekedy boli moje prosby vyslyšané.
niekedy nie.
a keď nie. bála som sa.
bála som sa vidieť ho. či ho len na malý okamih počuť.
prázdno cez deň bolo len slabým odvarom.
noci sa stali skutočným strachom.
keď som to bola len ja.
keď som nič nemohla ovládnuť.
keď som nemohla len prežívať.
bola som bez útočiska.
nebol to deň, ani noc, kde by som bola v bezpečí.
kde by som sa nebála.
a tak som vzdorovala.
dlho.
ale dnes už nie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár