Riša som spoznala v čase, keď som bola na vrchole svojich síl, duševnej pohody a lásky. Takej tej neochvejnej. Takej, ktorá nepozná rozdiely a nehľadá negatívno. Stretla som ho keď som mala vietor vo vlasoch a úsmev, ktorý mi diktoval sám život. O úsmevoch by som mohla hovoriť hodiny, ale ten Rišov si ma získal. Hneď. A vôbec to nebolo všetko. Zamilovala som sa do jeho nežných očí, úprimného smiechu, ladnej chôdze a do mäkkosti jeho prstov keď ma hladil po tvári.
Pracovala som v knižnici a osud zariadil to, že tento muž si prišiel požičať Hamingwaya. Prišiel prvý, druhý, tretí a aj štvrtýkrát. Chodil stále. Dokonca sa stalo aj to, že si jednu knihu požičal dvakrát. ,,Ahoj ja...Môžem?", ten tón mi znie v hlave dodnes. ,,Áno?", trochu som tušila čo príde. ,,Môžem ťa pozvať na kávu?", opýtal sa neisto. A ja som išla. V ten večer sme obaja pochopili to, že každý na svete má svoju polovičku. Že naše srdcia bijú vlastne iba polovične, pokiaľ do nášho života nepríde človek, s ktorým máme život stráviť. Viem, zdá sa to byť smiešne, ale zatiaľ čo vy neveriacky krútite hlavami, ja viem aká dokáže byť láska silná.
S Rišom sme sa po ročnom randení odhodlali na spolužitie. Nasťahovali sme sa do dvojizbového bytíku v centre Banskej Bystrice. Náš život bol rozprávkový. Ja som stále robila vo "svojej" knižnici, nasávala vôňu toho bohatstva a doma som zas nasávala vôňu svojho muža. Nie právoplatného, ale môjho.
Rišo pracoval ako učiteľ na strednej škole a robil to rád. Všetko bolo ideálne, ale komplikácie nastali. Vtedy, keď sme to nečakali, vtedy, keď sme boli najšťastnejší. ,,Simi, necítim sa dobre.", opakoval mi to už asi mesiac vkuse. ,,Mal by si ísť k doktorovi Riško, toto nie je v poriadku.", začínala som sa o neho báť. Trvalo ešte ďalší mesiac, kým sa Richard dostal k lekárovi. Približne raz za týždeň zvracal krv, prestal jesť, sťažoval sa na to, že sa mu ťažko dýcha. A potom odpadol. Prosto a jednoducho. Keď sme spolu pozerali film. Keď sa postavil z gauča, pretože ho smädilo. A ja som skoro odpadla tiež. To čo sa dialo potom, malo nenormálne rýchly spád. Sanitka, doktori, vyšetrenia. Môj muž bol ďalší mesiac v nemocnici a mne to pripadalo ako zlý sen.Nikto nám nevedel povedať čo sa deje, čo bude ďalej. Čo však bolo najhoršie - nikto nám nevedel vysvetliť Rišove zhoršujúce sa výsledky. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z minúty na minútu. Tu už nestačila naša neochvejná láska, viera a nekonečné modlitby. Tu išlo o život. Hovno o život, išlo o dva! O Rišov a môj. Pretože bez neho zrazu moje srdce bije znova iba polovične.
Mesiac som svojho muža nevidela. Mesiac som nevidela jeho úsmev. Mesiac ma nepohladil tými mäkkými prstami. Vraj nevedia čo mu je. Vraj ma k nemu nemôžu pustiť, vraj musia dávať pozor. Po tridsiatich dňoch sa môj muž rozhodol ísť domov. Za svojou ženou. Keď som ho uvidela...Ten pohľad mi vyrazil dych. Chudá postava, prepadnuté oči, stratená iskra. Hovoril mi, že zomrie. Že to cíti. ,,Láska, neblázni. Toto Boh nedopustí.", chlácholila som ho rovnako ako seba. ,,Simonka, keď sa to stane, zmier sa s tým. Tak to má byť. Dali sme si viac lásky, za krátky čas. Iní ľudia si ju dávajú celý život, my sme to vyčerpali." ,,Kebyže to viem, tak ťa milujem každý deň menej.", odľahčila som situáciu.
Richard zomrel 15. mája. 2013. Doma. Odpadol a už sa neprebral. Moju paniku vystriedalo zmierenie pri pohľade na úsmev, v jeho nehybnej tvári. Ak by sa ma dnes niekto spýtal na príčinu jeho smrti, tak by som povedala, že už vyčerpal všetku lásku. Aj keď bola nekonečná...
Vymyslený príbeh
Komentuj
15 komentov k blogu
1
kittyboo
18. 3.marca 2014 22:36
nemam rada ked nieco hned zacina skaredym slovom
7
a to si si ho ako zapamatala? ci si si ho pred odovzdanim odfotila, aby si to volne prerozpravala? ako mna ani tak neohuril dej, ako skor ten styl - zacat maturitny sloh slovami "do riti" chce velke gule! + aj to, ze si zacala jadrom a potom si sa presunula do minulosti, ze ako k tomu doslo... prakticky vsetky slohy, co som kedy cital, boli strasne sablonovite, tendencne - ten tvoj bol odvazny a sebavedomy a strasne by som bol rad, keby ho tie vyschnute ucitelky dokazali ocenit!
8
@7 Áno, fotila som Trochu sa bojím reakcie na "do riti" a "hovno", ale tie slová vyjadrili presne tú emóciu, akú vyjadriť mali. Nuž a keďže je to maturita, tak možno smola, ale ja neviem písať tak...jednoducho, alebo ako by som to povedala Tým nechcem povedať, že som nejaká spisovateľka... Na hodnotenie som aj ja silno zvedavá aaa velice krásne ďakujem!
12
ô___________ô co im jebe? by som chcel vediet ze preco ô__________ô
15
@12 @13 @14 nie je to žart a skutočne neviem, že prečo je to takto aaa už sa to ani nedozviem, ale povzniesla som sa Aaaa ďakujem
Napíš svoj komentár