Pretože...si chladný. Možno z tých mojich chodidiel, možno z toho otáznika čo nám ešte stále visí nad hlavami a tlačí nám na duše a možno iba tak, bez príčiny. Len tak, lebo si ma prestal milovať. Len tak, lebo si ma presvedčil na chvíľu o tom, že ja už nemilujem teba, ale koniec koncov ty o tom vieš hovno. O láske, o zdieľaní, o pocitoch, o tom, že na tebe obdivujem každý kúsok tela, vrátane tých dvoch chĺpkov z obočia, čo sa ti stále dvíhajú dohora a mne je z toho smiešne, pretože vtedy vyzeráš ako sova. Aj oči máš také – veľké, tmavé a múdre...
Keď ja kurva ani neviem akú otázku presne ten otáznik nesie. Či budeme spolu? Či budeš stále taký chladný? Či ma miluješ, alebo čo do riti?! Ty sám si ho vypustil do vzduchu a ty sám sa vyhýbaš zodpovednosti. Žiješ vo svojom abstraktnom svete, kde sa všetko točí okolo neviem čoho, lebo neviem...
Neviem kam chodíš a neviem ani s kým a možno to ani nikdy vedieť nechcem. Ja proste iba chcem, aby si bol zas môj muž, aby si ma každý večer pretiahol, aby si sa so mnou smial, aby si mi zaberal väčšinu postele, aby si v nej kľude aj prdel, aby si si vyložil nohy a otvoril pivo. A aj tie ponožky na mojom písacom stole chcem. Aj keď ma tak serú. V láske je fér vraj všetko, tak zrejme bude fér aj to, keď ti poviem, že ťa milujem a bude fér, keď mi povieš, že ma miluješ. A bude fér aj to, keď ti budú vadiť moje studené chodidlá. Vlastne je celkom fér aj ten otáznik, ktorý je stále tam, niekde hore. Bezváhovo si tam lieta a...zmenšuje sa. Možno som si na všetky tie otázky mala odpovedať sama. Zmenšil sa na polovicu a viem, že je fér fakt, že tá druhá polovica je tvoja. Aj ty si musíš odpovedať. Presne. Sám sebe, nie mne. Neviem či sú tvoje otázky, ktoré ti tlačia na dušu rovnaké ako tie moje, alebo iné. Fakt to neviem. Neviem o tebe nič. Neviem ani to, aké máš dnes ponožky. Inokedy som to vedela. Vypúšťam do vzduchu ďalší otáznik a pýtam sa:,, Budem v budúcnosti vedieť, aké ponožky nosíš?"
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár