Vraciam sa do dní,keď bola premna tou najlepšou osobou na svete.
Keď sme boli stále spolu,povedali si všetko.Spájala nás hudba,spoločné záujmy,kreslenie,názory na život.Hudba,ktorú sme si zrovna dnes spolu púštali a spomínali.Bolo v tom kúzlo a mne to pripomenulo staré pocity.Vrátilo ma to do čias,keď som žila len z tej hudby a z jej kamarátstva.Keď som nič iné k životu nepotrebovala.Keď mala čierne vlásky a pre mňa bola vtedy úplne najkrajšia.Keď to bolo v škole ťažké a ja som potrebovala nejakým spôsobom utekať od reality.Keď som s nou potrebovala byť stále.Keď ako jednibá stála pri mne. Ako som úplne prestavala vnímať svet okolo seba.Ako mi strašne vadilo keď rozprávala o nejakom chalanovi.Ako som si dokonale uvedomovala nereálnosť toho všetkého no napriek tomu...bolo to tam.Ten pocit blízkosti ktorý som cítila...ten ktorý tam bol aj dnes...no vtedy potreboval viac.A mozno len z pocitu osamelosti.Ako mi tolko krát hovorila že som pre nu všetkým.Objatia,bozky...
Ako sa teraz celkom dokonale chápem...a nič s tohoto mi už neubližuje...ako som to dnes po troch rokoch konečne pochopila...skor prijala...ako si pametám tie pocity a viem ich prijať.To že by som nevymenila toto kamarátstvo za nič na svete.Dnes sú to už len spomienky.A vlastne som za ne vďačná.Pretože toto všetko ma niekam posúva.
A je mi dobre
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár