Ja a moja rozpoltená osobnosť... pomyslíte si, že som chorý, áno som, ale dodám, ako každý jeden z nás. Ono v každom z nás, v každej hlave sú vlastne dvaja. Jeden ten, ktorý funguje a jedná z väčšiny času a ten druhý drieme v tieni myšlienok prvého, ako pod stromom a niekedy lúče spomedzi tie myšlienky chtiac nechtiac zobudia toho, ktorý by mal najlepšie spať...
U mňa je to tak. Dvaja sa striedajú ako ročné obdobia. Jeden dobrý (lepší z dvoch) Mišo a ten druhý, horší brat a dvojča Hovädo. Obaja sa menia ako počasie na horách. Niekedy je jeseň dlhá a lístie pomaly opadá, jeden sa pomaly budí, kým ten druhý sa chystá na zimný odpočinok, niekedy je to rýchle ako smŕšť, silný vietor okolností lístie myšlienok strhá a ten druhý sa preberá rýchlo, prišiel jeho čas zaujať miesto...
Tak sa u mňa striedajú obdobia pokoja a striedmosti a obdobia rebélie a spurnosti. Možno je to tým, že sa u nás v rodine stretli dve rôzne kultúry z rôznych strán. Jedna pokojná a rozvážna, druhá búrlivá a vášnivá. Táto kombinácia sprvu nieje najšťastnejšia ( a ja nebudem tvrdiť, že je) no takýmto spôsobom som bol vždy pripravený na mnohé okolnosti a situácie, ktoré sebou život ťahal.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
...nasleduje voľné myšlienkové pokračovanie ( a teraz už uveríte, že som blázon)
ha... kde začať... (po chvíli ma napadlo niečo, ale to sem nemôžem napísať, to by som tu skončil nadobro) Spomenul som si na jeden moment, ako som sedel v kresle, v ktorom umrel môj pradeduško a modlil som sa. Jo... fakt som sa modlil, pokorne a úpenlivo, ako som vedel. Prosil som si konečne pokoj, pravdu a cestu, po ktorej by som šiel. Hľadal som vlastne východisko.
Predstavte si, dostal som ho... nie hneď, časom... po pekne dlhej chvíli, ako by niekto povedal, keď už som neveril ani sebe, ani Bohu a rezignoval som. Našiel som niečo, čo ma hnalo vpred, niečo ako smer, o ktorom som si myslel, že je ten správny... nebol. Vtedy som a naučil, že pri takých veciach radšej myslieť nebudem, je to vec citu, ako sa hovorí, hlava s tým nemá nič. Zas som dostal druhú šancu, tentokrát poučený sám zo seba som jednal srdcom, hlava síce hovorila občas iné, no poučený som nepočúval. (zvláštna veta, poučený som nepočúval). Prišlo sklamanie a bolesť srdca vystriedala bolesť hlavy. Tak to už chodí, keď srdce deriem na dranc...
Teraz ako na to pozerám, všetko to bol iba začiatok, príprava na to, čo ma ešte len čaká. bolo to vlastne ponaučenie, ako využiť rozum a srdce naraz, kde nájsť tú rovnováhu a (povedzme) Božský pokoj... Tiež je zaujímavé, že som na to prišiel skôr, ako obvykle. Inokedy by sa mi to v hlave točilo dlho a nevedel by som si rady lámajúc si hlavu.
Teraz už viem, čo ma čaká, nieje to nič krásne, no na konci to bude sladké a večné. Kiež by tu už bol cieľ. Nevidím ho, možno pre všetko toto premýšľanie a city. Možno by pomohlo na chvíľu zastaviť, nemyslieť a necítiť, aby som sám sebou nevyplnil všetok priestor... možno niekto pristúpi a pošepká mi, čo ďalej, kam pozrieť a kam ísť...
(zas jeden z nedokončených blogov... možno ste si zvykli, možno už viete čo s ním)
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
n0win0u
7. 2.febuára 2010 03:59
je tazke nemysliet v dnesnom svete dopredu, to nas vlastne najviac hadze potom dozadu aspon teda u mna to tak je, a vidim, ze ty si sa tiez nad podobnym zamyslal
3
ty nie si blázon, len si sa potreboval vypísať snáď sa ti uľavil
Napíš svoj komentár