Evolúcia, aneb premena smrteľníka na dielenského mága (3. DIEL)

A je tu ďalšia, tentokrát posledná časť-


Nasledovali prázdniny a interiér. Chcel som si dať na ňom záležať, niežeby som bol nejaký poriadkumilovný a pedant na podobné veci, to nie, ale povedal som si, že ako by to auto vyzeralo, ak by bolo krásne nablýskané a interiér by vyzeral ako v nejakom cigánskom posunovadle. Skutkový stav interiéru bol taký, že na prístrojovke pukla koženka vplyvom veku a slnka, budíky ukazovali všetko možné, len nie to čo mali a ručička rýchlomeru bola vhodná tak pre matematického génia, ktorý pri zisťovaní aktuálnej rýchlosti musel brať do úvahy odchýlku merania, ktorá nebola štandardná, ako u ostatných vozidiel, ale závisela od otáčok motora a teda kolies a množstva vazelíny v náhone, ktorej tam bolo pramálo a aj tá putovala sem a tam a tak sa menil odpor, k tomu musel byť šikovný štatista a aritmetický priemer len tak strieľať od pasu a správne. Potom sedačky, ktoré od svojej výroby na sklonku rokov sedemdesiatych zažili rôzne situácie a zadky a pomaly spievali labutiu pieseň, koberce, ktoré nikto od 78. nevybral a nevytepoval a dverné tapacíry, tak tie boli teoreticky celkom zachovalé zvonku... no plesnivé zvnútra (zas súdruhovia niečo pri vývoji posrali).
Pri zháňaní všetkých dielov a artefaktov na doplnenie interiéru som sa chvíľami cítil ako Indiana Jones.
No nakoniec som skončil s výsledkom dosť dobrým, zánovné sedačky z väčšej sestry škody 120, prístrojovka zas zo 125-ky a budíky nové od ASKOFu kde keď mi ich položili na pult predajne pri kúpe a zaspievali cenu 3500 poctivých slovenských korún som len naprázdno preglgol a bez mihnutia oka cáloval. S tapacírmi to bola iná anabáza... pôvodné dobové prakticky všetky splesneli a nebolo ich už vtedy a iné, z iných škodoviek na tom neboli lepšie- poškodené pri demontáži "odborným" pracovníkom na vrakovisku. Tam naše znalosti a schopnosti skončili a nevedeli sme ako ďalej, tak Edo dostal nápad spýtať sa na fórach podobných bláznov, čo ďalej a ako si pomôcť, no všetky ich navrhované alternatívy vôbec, ale ani náhodou ( a ako zvyknem hovoriť ani v tom najdivokejšom sne) neprichádzali do úvahy, no nebesá nám zoslali človeka, ktorý to zmenil.
Bol to sused od nás z chalúpky, cigán, práve ho prepustili z väzenia a celý ten čas, čo tam sedel a bručal, tak si "odpracovával" trest ako čalúnnik. To znamená, že náš cikán Feri po zistení "vo co go" sa usmial svojimi bielymi zubami (mal ich asi 5, alebo 6) a hneď nás zasypal informáciami, radami a ponúkol sa, že rád pomôže, že šak môjho deduška pozná a že mu vždy pomohol a teraz že on pomôže jeho vnukovi.
Tak slovo dalo slovo, nakúpili sme sololitové dosky, molitan a koženku, odniesol som to Ferimu a behom mesiaca vyrobil všetky štyri tapacíry. Boli ako štyri umelecké diela, robené na mieru pre moju škodu, ručne šité, skladané... A celý čas sme sedeli vedľa Fera s cigaretou v papuli a priam sme čumeli, ako to robí.

Prišiel koniec leta a čakalo nás ešte skultúrniť podvozok. Pri ňom sme sa nejak rozdelili na dva tábory a debatami sme strávili celé tri mesiace. Ono to bolo tak- ja a Jarko sme boli za inštaláciu novšieho typu podvozku z M-kového typu škodovíc, ktorý sa odlišoval tým, že bol novší, širší a stabilnejší na cestách a mal už lepšie riadenie a deduško z Edom chceli, aby v nej zostal originálny typ náprav a podvozku, pre zachovanie originality a myšlienky opráv... zachovania auta v pôvodnom stave a čo nebude nutné meniť za neoriginál, tak sa meniť nebude.
Nakoniec ma a Jarka presvedčili, že pôvodný podvozok bude lepší a dá sa poupraviť tak, že bude tuhší a v konečnom dôsledku bezpečnejší.
No aj tak nastal problém, pri obrúsení náprav sme zistili, že predná náprava je natoľko prehnitá, že jej záchrana bude veľmi obtiažna a bude lepšie pozháňať nejakú v lepšom stave na vrakovisku, ktoré bolo plné podobných súčiastok.
Tak som sa jedno sobotňajšie ráno s deduškom a Jarkom vybrali na vrakovisko a presvedčili sme zamestnancov, aby nás pustili samých na ich kopy "mŕtvol" škodoviek a niečo z nich ešte zachránili. Našim cieľom bolo nájsť hrdzavú, nie natretú nápravnicu, rýchlo ju obehnúť s drôtenkou a zistiť jej stav rozpadu a tú najkrajšiu si odniesť s úsmevom domov.
(čo sa nám aj podarilo)
Celú nasledujúcu zimu sme strávili podobne ako pri karosérii brúsením hrdze a odkrývaním holého lesklého kovu, leštenie, preváranie zvarov a zosilovanie namáhaných uzlov. Nasledovalo lakovanie "labuťou bielou" a na jar namontovanie do auta.

Takto sa nám po rokoch podarilo premeniť starý vrak na kopec súčiastok a potom zas na auto, no práce sme ešte mali dosť. Bolo nám treba všetko nastaviť, naladiť, doštelovať a skontrolovať.
V polke leta v garáži stála Škoda 105S, ktorá vyzerala lepšie, ako za nova, mala úžasný motor, ktorý išiel ako švajčiarske hodinky a podvozok skoro ako zo športového špeciálu a čo bolo na tom celé najúžasnejšie, že za celý čas sme sa naučili všetko možné a nemožné o autách a o škodovkách doslova všetko. Za celý čas sme preštudovali všetky príručky a návody (týmto pozdravujem pána Andrta ) všetky súčiastky nám niekoľko krát prešli rukami a čo bolo fakt úžasné?
Všetci traja sme študovali na priemyslovkách a na hodinách konštrukcie a technológie sme excelovali a bez toho, že by sme sa čo i len pozreli do učebníc. Mali sme to takmer dennodenne pred očami a v rukách a tak sme sa naučili naspamäť uťahovacie momenty skrutiek, delenie ložísk, technológiu odberu triesky a vedeli sme takmer naspamäť aj tabuľky spracovateľnosti a rezných rýchlostí materiálov.
A keď mi profesor Borsík v triede zahlásil "dnes preberáme zváranie" tak som sa len pousmial a úplne bezducho hľadel z okna a on vedel, že mi to nechýba, lebo bol dlhoročný priateľ môjho deduška.


Tento blog venujem Edovi, Jarkovi a môjmu deduškovi, ale aj všetkým škoda extrémistom, ktorí vedia oceniť ťažkú a kvalitnú prácu.

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu