Cesta do Polusu prebiehala celkom bezproblémovo. Mala som kde sedieť a nič iné ma netrápilo. Medzitým, na spríjemnenie cesty som analyzovala Peťove výrazy tváre, ktoré ozaj stoja za to . Keď sme vystúpili z busu, čakali nás ešte dva zákerácke prechody, na ktorých permanentne svietila červená, ale zvládli sme to.
Po príchode do Polusu sme zamierili k vytúženému cieľu, avšak jediné, čo nás od neho delilo, boli dva veľké zadky žien, ktoré sa očividne nevedeli rozhodnúť či si kúpiť lístok na zlatú Helenku, alebo radšej na Božského Káju. Budiš, veď sa nikam neponáhľame. Po piatich minútach čakania ma začala prepadávať "mierne" cholerická nálada. Peťo bol však muž činu a zasiahol . Dostal odpoveď, že sa im pokazil systém a nevedia čo s tým. Peťo zavelil: Smer Aupark! A tak sme šli.
Pred nosom nám zdrhla 50tka a Peter ma upozornil, že priťahuje nehody tohto druhu. "To je blbosť," neverila som. Po ďalších prečakaných minútach prišiel druhý autobus a nasadli sme. Posledné moje slová, ktoré si pamätám, boli: "A opováž sa postaviť nejakej babke!" Neskoro. Do busu sa nahrnul v priebehu 5 minút celý geriatrický ústav a nebolo kam stúpiť, tak sa Peťo, ako správny džentlmen, postavil ( a donútil aj mňa!
Jediná múdra vec, na ktorú som sa v tej chvíli zmohla, bolo otvoriť okno. Nepomohlo. Cestujem MHD už dobrých pár rokov, ale v takom natrieskanom dopravnom prostriedku som nikdy nešla, a dúfam, že už ani nepôjdem. Božechráň.
Chápem, že starí ľudia sú už nevládni, ale je fakt sila keď sa pri vás vlečie o barliach babička, ktorá vyzerá, že už má smrť na jazyku a keď vidí prichádzať trolejbus, schmatne barle pod pazuchu a hodí šprint, za aký by sa ani Emil Zátopek nemusel hanbiť.
Ale späť k ceste. K najdlhšej ceste busom môjho života. Keď som konečne videla nápis Aupark, mala som pocit, že prišli Vianoce. Juchú, čerstvá vzduch a žiadny geronti! Vybrali sme sa k Ticketportalu a keď sme prišli, nevedela som, či mám plakať alebo sa smiať. Bolo zavreté. Nikde žiadny lístok typu: Prídem o 5 či 10 minút. Proste nič. Len skupinka
ľudí, ktorá očividne čakala na to isté. Kedy otvoria. Zatiaľ sme sa vybrali do McDonaldu na zmrzku. Dala som si karamelovú, Peťo čokoládovú (od ktorej si zajebal prsty , už nám chýbal iba tretí človek (veď my vieme , ktorý by si dal tretiu príchuť, jahodovú. Alebo jahodový džúsik. Ale zas odbieham od témy .
Dojedli sme, vyjedla som posledné zvyšky "kalamelu" a šli sme čeknúť stav. Stále nič. Tak sme sa vybrali domov s vedomím, že akonáhle opustíme priestory Auparku, Ticketportal otvoria.
Na zastávke čakalo ďalšie nemilé prekvapenie. Geronti, ale keby len to. Čakalo tam asi 50 ľudí, a všetci s úmyslom narvať sa do jedného malého autobusu. "Musíš lakťami," povedala som Peťovi a začali sme sa prebíjať dnu. Proste otras. Najlepšie na tom bolo, že o chvíľu okolo nás prefičala druhá 50tka, ktorá išla za nami. Celkom prázdna. Poteší, no.
S Peťom som sa rozlúčila na Nivách a modlila sa, nech už som doma, alebo ma niekde v buse prepne a začnem po všetkých kričať. Niežeby som toho nebola schopná, ale to už je iný príbeh .
V každom prípade to bol skvelý, hoci bláznivý deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwen
1. 11.novembra 2008 21:08
....31 a 39 do mlynskej doliny...to je ovela ovela horsie ako 50-tka...ale inac pekny clanok
Napíš svoj komentár