Ked Jean-Luca otvoril dvere do pracovne, naskytla sa mu scena aku dovtedy nevidel. Don za masivnym dubovym stolom uprostred pracovne, v ustach zapalena kubanska cigara, vyhrnute rukavy a pocital peniaze. Velmi vela penazi. "Ahoj Jean-Luca, sadni si." Chlapec si bez slova sadol oproti stolu. Don dopocital, pozrel sa mu do oci a povedal:"Viem, ze si zasadovy chlapec. A viem tiez, ze ti mozem verit. Preto si tu. A teraz ma dobre pocuvaj, v mojej branzi je par zasad, ktore by si mal ovladat."
"Prve pravidlo: never nikomu mimo rodiny. Ludia su rozni. Ale iba Sicilian moze byt dobry v tom, co robime.
Druhe pravidlo: nepredvadzaj sa. Nech to uz znamena cokolvek. Je mozne, ze zarobis vela penazi. A budes si moct vela veci kupit. Nikdy sa vsak nepredvadzaj na verejnosti, ludia si take veci vsimaju. Niekomu sa mozes stat trnom v oku a potom sa ti bude tazko dychat.
Pravidlo tretie: ucty si vybavuj len s tym, kto ti ublizi. Rodinu, zeny a deti z toho vynechaj. Si clovek a pamataj nato. Aj ked je to tvrdy biznis, nemozeme byt zvery."
Jean-Luca sedel, tieto slova sa mu vsak vryvali do srdca tym najhrubsim pismom. Toto si bude pamatat do konca zivota. Toto popoludnie, tuto miestnost a tento vyraz v donovej tvari. Trosku zamraceny, avsak dobrosrdecny. Vie, ze don mu veri. A je mu uz konecne jasne, aku ma ulohu v tomto dome. Spravovat ho so vsetkym, co k nemu patri.
"Este jedna vec garcon. Varujem ta dopredu: zrad ma a zradi ta cela tvoja rodina. A ver mi, ten zivot potom nestoji zato".
"Od teorie prejdime k tvojim uloham. Dnes ked skoncis v kuchyni zoberies tieto peniaze a zanesies ich na adresu, ktoru ti necham pri nich. Tu su kluce od auta, dufam ze soferovat vies. Kluc do pracovne najdes v trezore. Potom ho vrat naspat. Zajtra zacnes o takom case ako keby sa nic nestalo. Ked sa vratis, auto nechaj tam kde si ho nasiel. Vsetko preto, aby sme neuputali ziadne zvedave pohlady. Vsetko jasne"? "Samozrejme, don"."Robis mi radost chlapce, len tak dalej! Hlavne ma nesklam".
Hned po praci sa Jean-Luca vybral do pracovne s klucom z trezoru. Tam ho cakal balicek plny penazi s prilozenou adresou. Ta bola v centre mesta, co bolo asi 10 minut jazdy autom. Ako ho nenapadne preniest do auta? Zda sa, ze kufrik s naradim nasiel nove uplatnenie. Pod naradim bolo presne tolko miesta, kolko tento balicek potreboval. A bude to vyzerat velmi nenapadne. S nanovo vybavenym kufrikom na naradie sa Jean-Luca vybral do auta. Po ceste ho stretla sluzka. Ako dobre, ze to cele premyslel! Hned ako odisla, zamkol vilu a nahlil sa do auta. Bolo vidno, ze sa malo pouziva. Zjavne iba na taketo "sluzbicky". Natiahol kluku a motor sa roztocil. Jean-Luca sice predtym nejazdil, ale Vito ho naucil, ako co v aute funguje. Teraz pochopil, preco vtedy Vito tak velmi chcel, aby vedel jazdit. Ked z autom pomaly a opatrne vychadzal z garaze, zapol svetla. Pre kazdy pripad. Jazdil predpisovo. Predsa len, druhe pravidlo krotilo jeho tuzby. Zaparkoval na rohu ulice. 10 minut jazdy a svet je celkom iny, pomyslel si, ked videl dom, do ktoreho mal ist odniest zasielku. Polorozpadnuty, zanedbany, vsade spina, odpadky, dokonca zapach. "Snad sa dlho nezdrzim. Ale ten dom by potreboval spravcu, aspon tak dobreho ako som ja" a s uskrnom jemu vlastnym vchadzal do dveri. Pootvorene dvere sa same ponukali, avsak zastal pred dverami a zaklopal. Po minute k nim prisiel clovek, zjavne clen rodiny, ktory sa do toho domu vobec nehodil. Vysoky, starostlivo upraveny, v novom obleku. "A ty si kto chlapce? Kto ta posiela"? Po vysvetleni ho pustil dnu. Miestnost bola skromna, avsak hostitel sa v nej nezastavil a presiel do dalsej. Ta bola uprostred domu, ziadne okna iba umele svetlo. Hned pochopil preco. Vsade dookola boli veci, ktore poznal iba z rozpravania. Jedy, noze, boxery, zbrane, naboje. Necakal to. Chlapik sa vsak tvaril tak prirodzene, ako keby predaval potraviny. "Ukaz, co mas" povedal mu. Jean-Luca rozobral kufrik. "Mas to dobre premyslene s tym naradim" necakane ho pochvalil. "Dakujem pane" boli dve slova, na ktore sa skromny a tichy chlapec zmohol. "Odkaz donovi, ze zasielka pride do doku v sobotu. V rovnaky cas ako vzdy. A este ze to tvoje prezlecenie vyzera velmi autenticky. Nikto by si nikdy nemyslel, ze spravca domu vybavuje zasielky!" so zartom v hlase povedal chlapik. Vtedy bol uz Jean-Luca na odchode. Zaskoceny, ale udrziaval tempo odchodu.
Vonku bola uz tma. Ulice pod svetlom nocnych lamp ziarili. Tych 10 minut sa zdalo magickych. A tak dlhych! Ked sa vsak blizil k vile, vsimol si nieco nezvycajne. Okolo vily sa hemzilo nejako vela ludi. Instinktivne zaparkoval na najblizsie mozne miesto. Co urobi?
POKRACOVANIE NABUDUCE...
24.01.2010EQ
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
25. 1.januára 2010 00:03
no čo urobí???
3
Som zvedavá, čo urobí a kto sú tí ľudia...si ma chytil, nejako....
4
čo keby nevedel jazdiť?
napríklad keby bol taký neschopný ako ja..čo potom?
napríklad keby bol taký neschopný ako ja..čo potom?
Napíš svoj komentár