Prišla som domov a zavolala Peti. Vtedy sme ešte boli najlepšie kamošky a vedeli čo treba robiť, ak depky nechodia po starých pannách ale po mladých babách. Peťa priniesla krabičku prvej pomoci. Povinným obsahom bolo biele víno, olivy, syr a cigy. Nikdy som pravidelne nefajčila. Ale boli okamihy, keď som vyfajčila aj krabičku naraz.
„Pošli ho do piče, keď žije s bábikou pre peniaze a teba šuká z lásky“ – pokrčila plecami Peťa. Znelo to tak ľahko a samozrejme, ako keby ste mali na lyžičke preniesť slona. Ale malo to zmysel. Pre všetkých, okrem mňa.
A tak som sa opila zo žiaľu a vína, aby som predýchala potupu, ktorú som okúsila tým, že som sa po prvýkrát znížila pred nelogickosťou a otvorila dvere ďalšej tragédii. Dobrovoľne, bez mihnutia oka.
Preplakali sme celú noc. Ja kvôli Stanovi, Peťa kvôli mne. Ráno sme na balkóne potichu zjedli raňajky, aby sme nezobudili tetu a zvyšok rodiny a Peťa sa potom pobrala do práce a ja som sa šla túlať. Prácu som nemala. Načo aj? Bývalý šéfinko ma celkom slušne platil za to, že jeho špinavosti neuzrú svetlo sveta. Väčšinu dňa som sa teda iba túlala, aby si teta myslela, že niekde ťažko brigádujem, aby som si na seba zarobila.
Stano sa mi počas dvoch ďalších týždňov neozval. Nepátrala som po ňom, bolo to tak lepšie a menej ma to bolelo. Myslela som si, že chodí z pohovoru na pohovor, aby si našiel prácu, aby sme si mohli prenajať byt a žiť ako normálny pár. Hovno!
Porcelánová bábika ho požiadala o ruku, lebo už aj to je moderné a pritom mu do ruky podala letenky do Dubaja, aby to spolu oslávili, ak povie áno. Nikto z nás nemusí mať tretie oko, aby si dovtípil, čo bolo so Stanom počas dvoch týždňov.
„Nemal som roaming, nechcel som ti písať so Silviinho mobilu...“hovoril akoby sa nič nedialo. „Ako sa máš, kuriatko, čo sa tu dialo, kým som bol preč?“ pokračoval ďalej a ja som na neho len tíško hľadela. Mala som pocit, že som niekde celkom ďaleko a preto počujem len útržky slov, ktoré nemôžu byť pospájané, lebo nedávajú zmysel. Môže sa niekto zasnúbiť, odletieť do Dubaja a po návrate sa tváriť akoby sa nič nestalo? Môže. Stano to dokázal a šlo mu to skvele.
Vytiahla som z vrecka krabičku od Tic Tac, čo mi dal, keď som si zlomila ruku. Nosila som ju stále pri sebe, ako talizman. Napľula som do nej a podala mu ju do ruky. Nechápavo sa mňa pozrel a z úst mu vypadlo len - „Čo to je?“
„To je slina. Horká slina. Teraz ju už neprehltnem. Podám ti ju ako štafetu. A ak ju raz budeš musieť prehltnúť ty, spomeň si na mňa. Na diaľku sa mi uľaví.“ Nasadla som do auta a vystrelila preč.
Odvtedy sme sa 2 roky nevideli. Nepočuli sme o sebe a bolo to tak dobre.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár